15. novembra sa začína Narodeninový pôst (40 dní pred Vianocami). Nasledujúci článok ponúka niekoľko myšlienok o účele pôstu.

Pôst nie je v kresťanskom svete veľmi rozšírený. Veľká časť tohto sveta už dávno stratila akékoľvek živé spojenie s historickou pamäťou kresťanského pôstu. Bez vedenia Tradície sa mnohí moderní kresťania buď nepostia, alebo sa neustále snažia túto prax nanovo objaviť, niekedy s nezamýšľanými následkami.

Existujú aj iné segmenty kresťanstva, ktoré majú nepatrné zvyšky tradičného kresťanského pôstu, ale tvárou v tvár modernému svetu zredukovali túto tradíciu na relatívne triviálne akty sebazaprenia.

Nedávno som čítal (hoci si nepamätám kde), že odmietnutie hesychazmu bolo zdrojom všetkej herézy. Menej odborne povedané, môžeme povedať, že poznanie Boha v pravde, účasť na Jeho živote, spojenie s Ním prostredníctvom pokory, modlitby, lásky k nepriateľovi a pokánia pred všetkými a za všetko je zmyslom kresťanského života. Hesychazmus (grécky Hesychia = ticho) je názov používaný pre pravoslávnu tradíciu neprestajnej modlitby a vnútorného ticha.

Ale tieto sú nesprávne chápané, ak sú oddelené od poznania Boha a účasti na Jeho živote, od spojenia s Ním skrze pokoru, modlitbu, lásku k nepriateľovi a pokánie pred všetkými a za všetko.

A práve táto cesta vnútorného poznania Boha (so všetkými jeho súčasťami) je správnym kontextom pôstu. Ak sa postíme, ale neodpúšťame svojim nepriateľom – náš pôst je zbytočný. Ak sa postíme a nezisťujeme, že nás to privádza k pokore – náš pôst je zbytočný. Ak nás náš pôst ešte živšie neuvedomuje, že sme hriešni pred všetkými a zodpovední za všetkých, potom je zbytočný. Ak nás náš pôst nespája so životom Boha – ktorý je tichý a pokorný – potom je opäť zbytočný.

Pôst nie je diéta. Pôst nie je o dodržiavaní kresťanskej verzie kóšer stravy. Pôst je o hlade a pokore (ktorá sa zvyšuje, keď si dovolíme oslabnúť). Pôst je o tom, že si dovolíme zlomiť srdce.

Videl som väčšie dobro dosiahnuté v dušiach prostredníctvom ich zlyhania v období pôstu ako v dušiach tých, ktorí sa „dobre postili“. Publikáni vstupujú do Božieho kráľovstva skôr ako farizeji takmer vždy.

Prečo sa postíme? Možno relevantnejšia otázka je: „Prečo jeme?“ Kristus citoval Písmo Zlému a povedal: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ Jeme, akoby od toho závisel náš život, a nie je to tak. Postíme sa, pretože náš život závisí od Božieho slova.

Niekoľko rokov som pracoval ako hospicový kaplán. Počas toho času, keď som denne sedel pri lôžkach umierajúcich pacientov, som sa naučil niečo o tom, ako zomierame. Je medicínskym faktom, že mnohí ľudia sa pred smrťou stanú „anorektikami“ – to znamená, že prestanú chcieť jesť. Rodina a dokonca aj lekári sa často obávajú a nútia jedlo pacientovi, ktorý neprežije. Je zaujímavé, že sa zistilo, že pacienti, ktorí sa stali anorektičkami, mali menšie bolesti ako tí, ktorí po anorektickosti boli nútení jesť. (Nič z toho sa netýka psychologickej anorexie, ktorá postihuje mnohých našich mladých ľudí. To je tragédia.)

Je to, akoby naše telo pri smrti malo múdrosť, ktorá nám chýbala väčšinu života. Vie, že to, čo potrebuje, nie je jedlo – ale niečo hlbšie. Duša hľadá a túži po živom Bohu. Telo a jeho bolesť sa stávajú rozptýlením. A tak sa v Božom milosrdenstve rozptýlenie zmenšuje.

Kresťanstvo ako náboženstvo – ako teoretický systém vysvetlení týkajúcich sa neba a pekla, odmeny a trestu, je jednoducho kresťanstvo, ktoré bolo zdeformované zo svojej skutočnej podoby. Buď poznáme živého Boha, alebo nemáme nič. Buď jeme Jeho telo a pijeme Jeho krv, alebo v sebe nemáme život. Odmietnutie hesychazmu je zdrojom všetkej herézy.

Prečo sa postíme? Postíme sa, aby sme žili ako umierajúci – a aby sme sa v smrti mohli narodiť do večného života.

zdroj: o. Stephena Freemana