3. NÁVRAT Z VYHNANSTVA

(Nedeľa Márnotratného syna)

Počas tretej nedele pripravujúcej nás na Veľký pôst počujeme podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Podobenstvo, spoločne s piesňami tohoto dňa, pred nami odhaľuje čas pokánia ako návrat človeka z vyhnanstva. Je nám hovorené, že márnotratný syn odišiel do ďalekej krajiny, kde minul všetko, čo mal. Ďaleká krajina! Je to jedinečná definícia postavenia človeka, ktorú si musíme uvedomiť a prijať za svoju, ak sa chceme začať približovať k Bohu. Človek, ktorý si toto ani len trocha neuvedomuje, ktorý nemal nikdy pocit, že je od Boha a od skutočného života vyhnaný, ten nikdy nepochopí, o čo v kresťanstve ide. A ten, kto sa cíti dokonale „doma“ v tomto svete a jeho živote, koho nikdy nezastihla nostalgická túžba po inej realite, nepochopí, čo je to pokánie.

Pokánie sa často jednoducho stotožňuje s chladným a „objektívnym“ vymenovaním hriechov a priestupkov, s aktom „uznania viny“ pred legálnym obvinením. Spoveď a rozhrešenie sa ponímajú ako akty právnej povahy. Tým sa ale prehliada niečo veľmi dôležité, bez čoho ani spoveď ani rozhrešenie nemajú žiadny skutočný význam alebo silu. To „niečo“ je práve pocit odcudzenia sa od Boha, od radosti zo spoločenstva s Ním, od pravého života, ktorý bol stvorený a darovaný Bohom. V skutočnosti nie je až také ťažké pri spovedi priznať, že som sa v predpísaných dňoch nepostil, alebo som vynechával modlitby či hneval sa. Avšak problém je v niečom inom, a to v poznaní, že som poškvrnil a stratil svoju duchovnú krásu, že sa nachádzam ďaleko od svojho pravého domova a skutočného života a že niečo drahocenné, čisté a krásne je beznádejne zborené v samotnej štruktúre môjho bytia. Toto predsa, a iba toto, je pokánie, a preto je to tiež obrovská túžba vrátiť sa, ísť späť, znovu získať ten stratený domov. Dostal som od Boha zázračné bohatstvá, v prvom rade život a možnosť tešiť sa z neho, naplniť ho zmyslom, láskou a poznaním, potom - v krste - nový život samotného Krista, dar Svätého Ducha, pokoj a radosť večného nebeského Kráľovstva.

Dostal som poznanie Boha a v Ňom poznanie všetkého ostatného a silu stať sa Božím synom. A toto všetko som stratil, toto všetko neustále strácam, a to

nielen jednotlivými „hriechmi“ a „priestupkami“, ale hriechom všetkých hriechov - odklonením mojej lásky od Boha, uprednostnením „ďalekej krajiny“ pred krásou Otcovho domu.

Je tu však Cirkev, aby mi pripomenula, čo som opustil a stratil. A počujúc jej hlas spomínam si na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa:

„Nerozumne som opustil slávny otcovský dom. Ľahkomyslne som premárnil bohatstvo, ktoré mi otec odovzdal.Teraz vo svojom nešťastí volám: „Dobrotivý otče, zhrešil som proti Tebe. Zhliadni na moje slzy a urob ma jedným zo svojích na´jomníkov“

A spoločne s tým, ako si spomínam, nachádzam v sebe aj túžbu a silu k návratu: „...vrátim sa do domu môjho Otca so slzami prosiac: prijmi ma za jedného zo svojich sluhov...“

Tu treba zvlášť spomenúť jednu konkrétnu liturgickú vec „Nedele márnotratného syna“. Na nedeľnej rannej bohoslužbe (utierni), po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja spievame smutný a nostalgický žalm 137:

Na brehu babylonských riek,

tam sme sedávali a plakali,

keď sme si spomínali na Sion.

Na vŕby tejto krajiny

vešali sme svoje citary.

Lebo tí, čo nás zajali,

žiadali od nás spevy

a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť:

„Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“

Akože môžeme spievať pieseň Pánovu

v cudzej krajine?

Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba,

nech mi odumrie pravica.

Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie,

keby som nepamätal na teba,

keby som Jeruzalem nepovýšil

za vrchol svojej radosti.

Nezabudni, Pane, synom Edomu

deň Jeruzalema,

keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte

až po samy základy.“

Babylonská dcéra, ty ničiteľka,

blahoslavený, kto ti odplatí zlo,

čo si nám spôsobila;

blahoslavený, kto chytí tvoje deti a hodí o skalu.

Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia v babylonskom zajatí, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, pretože svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom Absolútna. Tento žalm sa bude spievať ešte dvakrát, a to počas posledných dvoch nedieľ pred Veľkým pôstom. On odhaľuje samotný Veľký pôst ako putovanie a pokánie - ako návrat. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

Ochrana osobných údajov

Chrám prepodobnej Matky Paraskevy v Petrovej

Chrám svätých divotvorcov a nezištníkov Kozmu a Damiána v Cigeľke

 Chrám sv. archanjela Michala

vo Fričke

Časopis gréckokatolíckej cirkevnej obce Prepodobnej matky Paraskevy

Každý dar má veľký význam

Dobrodinec našej Greckokatolickej farnosťi Petrová, Cigeľka a Frička

                          https://dobrodinec.online/presov/projekt/102