Svietiaci kríž

Svätý Paisij Svätohorský hovorí:

„Raz, na sviatok svätého Konštantína, mal ísť Chatziefentis (starec Arsénios Kappadocký) z dediny do kaplnky svätého Konštantína na celonočné bdenie. Až za súmraku sa vydal na cestu spolu s piatimi pútnikmi: Pródromom Kortsinóglom, Chatzi-Christom, Chatzi-Minasom, Pródromom Eznepídisom a Christoforidisom, pretože, ako vieme, jeden chorý človek ho volal sem a ďalší ho ťahal tam. Kým vyšli z dediny, zotmelo sa a ťažko sa im kráčalo, preto sa začali znepokojovať.

– Čo sa vám stalo? – opýtal sa ich otec Arsénios.

Odpovedali mu:

– Chatziefentis, nech máme tvoje požehnanie, ale nevidíme.

Otec Arsénios im povedal:

– Požehnaní, nevidíte svietiaci kríž, ktorý ide pred nami?

– Nie, – odpovedali pútnici, pretože nič nevideli.

Len Chatziefentis videl svietiaci kríž, preto im povedal:

– Poďte bližšie a chyťte sa ma za ruku.

Nasledovali otca Arsénia, a tak dorazili do kaplnky svätého Konštantína, kde slúžili celonočné bdenie a svätú liturgiu. Potom radostní vyšli na zelenú trávu. Po jedle sa starší rozprávali a mladší tancovali a spievali náboženské piesne.

Zrazu sa radosť zmenila na smútok, keď zbadali, že prichádza rota zbehov tureckej armády, ktorí lúpili a zabíjali. Boli ozbrojení a oveľa horší ako Ceti. Nuž, ženy a deti začali plakať a nariekať a obstúpili Chatziefentisa.

Starší muži radili niekoľkým mládencom z dediny, aby sa premiestnili a zdržali streľby, aby nedošlo k masakru. Podobne aj ženám a deťom hovorili, aby sa ukryli a aby zostali len starci a stareny. Mladí aj starí boli zmätení, preto ich otec Arsénios upokojoval slovami:

– Nebojte sa, nechajte ich priblížiť sa.

Fárasiotčania v slovách Chatziefentisa cítili istotu a upokojili sa. Len čo sa vojaci priblížili, otec Arsénios dvihol ruku a povedal im:

– Od Boha buďte prekliati a odo mňa spútaní.

Po týchto slovách zostali nehybní na mieste, kde sa nachádzali. V tej chvíli sa lúpežníci začali kajať a prosiť otca Arsénia, aby im odpustil:

– Odpusť nám, nech máme tvoje požehnanie. Uznávame, že sme zločinci. Rozviaž nás, aby sme mohli prísť k tebe a prijať od teba požehnanie. Aj my už budeme dobrí ľudia.

Vtedy ich Chatziefentis rozviazal a povedal im:

– Odhoďte zbrane, lebo my ich nepotrebujeme, a poďte sem.

Jeden za druhým zložili svoje zbrane, s plačom padli k nohám otca Arsénia a prosili o odpustenie. Od radosti a dojatia plakali aj ženy a deti.

Keďže mládencom z dediny nedovolili bojovať, Pródromos Eznepídis bol veľmi zarmútený, pretože sa chcel pustiť do Turkov. Nemohol sa zdržať, schytil jedného z vodcov, toho najaktívnejšieho, a začal ho biť. Dobrý Chatziefentis ho vyslobodil z jeho rúk a povedal mu, aby ho nechal. Dedinčania potom pozbierali zbrane, naložili ich na muly a odovzdali tureckým úradom vo Veréki (Svätom Konštantíne).

Niektorí z týchto zbehov, okrem toho, že sa kajali a zmenili svoj život, stali sa tajnými kresťanmi a pri výmene obyvateľstva tajne odišli s kresťanmi do Grécka. A ten, ktorého zbil Pródromos Eznepídis, sa stal kresťanom a namiesto mena Suleiman prijal meno Eleutérios. Pri výmene obyvateľstva aj on tajne odišiel a usadil sa v Giannitse. V roku 1982 ešte žil. Mal viac ako deväťdesiat rokov a volali ho Turkoleutéris, čo znamená turecký Eleutérios.“

Prevzaté z knihy: Mních Paisij Svätohorský: Život starca Arsénia Kappadockého. Bratislava 2015.

Ako sa spovedať

^{Lampáda Bohorodičky}

^{Otec Ignátios Duchovník (1827 – 1927) patrí k najváženejším osobnostiam na Svätej Hore Atos. Osemdesiat rokov žil v Katunákii najprísnejším asketickým životom a stal sa nádobou darov Svätého Ducha.}

^{Otec Ignátios mal veľmi snaživého poslušníka Neófyta, ktorý sa vyznačoval veľkou asketickou horlivosťou.}

^{Raz v noci otec Neófytos počul tiché klopanie na dvere svojej kélie a spolu s ním nežný ženský hlas:}

^{– Vstaň, syn môj. Choď do chrámu, pretože moja lampáda zhasla.}

^{Okamžite vyskočil, znepokojený vošiel do chrámu pustovníckej kalyvy a pred ikonou Presvätej Bohorodičky zbadal zhasnutú lampádu. S hlbokým dojatím ju zapálil, vrúcne sa pomodlil a vrátil sa späť do kélie.}

^{Táto udalosť sa opakovala aj počas nasledujúcich nocí.}

^{– Duchovne som pokročil, – začal si namýšľať začínajúci poslušník. – Zdá sa, že som vystúpil vysoko. Panna nebies i zeme ma navštevuje. Počujem jej anjelský hlas. Zapaľujem jej zhasnutú lampádu. Aký som šťastný!}

^{Keď takto uvažoval, démon pýchy do neho neprestal strieľať ohnivé šípy a postrkávať ho do záhuby.}

^{Otec Neófytos občas pociťoval, že jeho svedomie protestuje. Ozývala sa v ňom aj myšlienka, ktorá ho nabádala povedať o tejto udalosti svojmu starcovi, čo bolo jeho povinnosťou. Túto spasiteľnú myšlienku však odmietol.}

^{– Prečo by som o tom mal povedať starcovi? Je to hriech, z ktorého sa mám spovedať? Veď je to svätá udalosť a čím tajomnejšie a mlčanlivejšie ju budem prežívať, tým viac sa uchová jej posvätnosť.}

^{Rozvážny otec Ignátios v správaní svojho poslušníka spozoroval zvláštne prejavy a nebolo mu to ľahostajné. Stále mu pripomínal:}

^{– Neófytos, syn môj, buď opatrný. Informuj ma o všetkom, čo sa deje v tvojom duchovnom živote.}

^{Jedného dňa počas spovede na neho naliehal, aby mu podrobne vyrozprával o celej záležitosti. Veľmi rozvážne a s výnimočným pastierskym prístupom mu objasnil, čo sa stalo. Dokázal mu, že padol do diablovej pasce. Opýtal sa ho:}

^{– Aké pocity si mal pri zapaľovaní zhasnutej lampády?}

^{– Radosť a uspokojenie z toho, že som sa stal hodným takéhoto požehnania!}

^{– A čo ešte?}

^{– Ešte aj niečo iné. Akýsi vnútorný nepokoj a obavy, aby sa môj starec nič nedozvedel.}

^{– Toto posledné jasne svedčí o prítomnosti diabla, – povedal otec Ignátios a podrobne mu porozprával o intrigách nepriateľa.}

^{Skúsený starec napokon poznamenal:}

^{– Poď, oklamaný! Diabol ťa podviedol. Potrebuje Bohorodička teba alebo mňa? Potrebuje tvoju pomoc? Buď opatrný! Keď znovu budeš počuť klopanie na dvere kélie, nevstaneš a nepôjdeš zapáliť lampádu. Ja za to ponesiem zodpovednosť.}

^{Krídla mladého mnícha boli pristrihnuté! Nikdy by nečakal taký neslávny koniec v tejto „vysokej“ záležitosti. Neskôr bol vďačný svojmu starcovi, ktorý ho zachránil z diablovej pasce, hoci v tejto chvíli pociťoval zármutok a kládol si otázku: Znovu budem počuť klopanie na dvere? Je to nemysliteľné! Len čo temné diablove plány vďaka prezieravosti otca Ignátia vyšli na svetlo, rozplynuli sa ako dym!}

Ján Zozuľak

Svätá a veľká nedeľa Paschy - ПАСХА ХРИСТОВА

12.04.2020

^{Христо́с воскре́се!}

^{Znovu prežívame krásne, radostné, sviatočné dni Kristovho Zmŕtvychvstania. V našich chrámoch teraz neznie nič. Verím, že napriek tomu, v akých okolnostiach žijeme, sa radostná atmosféra z Kristovho Zmŕtvychvstania prenáša aj v našich domovoch. Predsa však vidíme, že nie všetci rovnako prežívame tieto sviatočné dni. Pre jedných sú duchovnou radosťou, kým iní možno viac venujú pozornosť dobrému pohosteniu, priateľským stretnutiam. Pascha však je len jedna a má len jediný skutočný význam, jediné poslanie. V chráme spievame, že je to „práznikov prazdnik i toržestvo jesť toržestv“. Čiže sviatok nad sviatkami. Prečo? Lebo v Kristovom Zmŕtvychvstaní je naplnenie Jeho poslania, Jeho víťazstva nad hriechom a smrťou. Určite, že na takýto veľký deň, takúto významnú udalosť, sa má každý rozumný človek náležite pripraviť, aby správne pochopil pravý význam udalostí. Kto sa duchovne nepripravil na tento deň, ten v podstate zo sviatkov bude prijímať len materiálne hodnoty - bohatý stôl a možno aj príjemné chvíle strávené s príbuznými a priateľmi. Rýchlo však spozoruje, že v podstate takéto pohostenie by sa dalo urobiť aj v iné dni, pretože výsledkom jeho prežívania je vlastne len konzumácia. Nedajme sa preto oklamať a okradnúť o duchovné bohatstvo. Tak ako každá svadba má svoju hodnotu nielen kvôli dobrým jedlám, ale predovšetkým kvôli tomu, že dvaja mladí ľudia majú radosť, na ktorej sa zúčastňujeme i my, podobne aj Pascha je tým sviatkom, kde nie sú len dobré jedlá, ale je to predovšetkým Kristovo Zmŕtvychvstanie, Kristovo víťazstvo a naše oslobodenie od hriechu. Túto skutočnosť môžeme prežívať iba vtedy, ak sa budeme duchovne zamýšľať nad svojimi hriechmi i nad veľkou Božou láskou, ktorá priviedla Božieho Syna na kríž.}

^{Potom určite pocítime, že nie sme len jedincom mnohočlennnej a častokrát problematickej ľudskej spoločnosti, ale že sme predovšetkým milovaní, že sme objektom lásky a pozornosti samotného Stvoriteľa. Toto nám dá veľké istoty, o ktoré sa budeme môcť oprieť pri riešení ťažkých i každodenných problémoch nášho života. Človek, ktorý pociťuje osamelosť, je obyčajne nešťastný, no človek, ktorý má pri sebe silného, má istotu, že mu pomôže a celý problém sa stáva omnoho ľahším. Pri nás všetkých stojí Ten najmocnejší, Boh, Stvoriteľ neba i zeme. Ten, ktorý „tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal večný život“ (Jn 3, 16). Práve tu je tá cesta k poznaniu veľkosti udalostí, ktorá sa odohráva v paschálnom čase. K nám na svet, k nášmu srdcu, prichádza Božský Spasiteľ, klope na jeho dvere, aby sme mu otvorili, aby nám mohol ukázať svoje rajské dvere otvorené pre nás, pre vstup do Božieho kráľovstva, kráľovstva lásky a večného života. Kto nám ale bráni v tom, aby sme otvorili dvere svojho srdca pre Krista? Kto nám zapcháva uši, aby sme nepočuli klopanie na dvere? Kto nám zatemňuje náš zrak, aby sme nevideli, že dvere do kráľovstva máme otvorené? Je to predovšetkým náš hriech - naša pohodlnosť, naša nevšímavosť, náš nezáujem o skutočné hodnoty, potrebné pre plnohodnotný duchovný a večný život. I preto pred Paschou je Veľký pôst, aby sme sa zamýšľali nad týmito záležitosťami, aby sme sa sústredili na tie najväčšie hodnoty.}

^{Duchovná hostina svätej Paschy – Zmŕtvychvstania Kristovho je veľká, ľudskou rečou nevyjadriteľná. Pamätajme, že načerpáme z nej len toľko, o koľko sa pričiníme. Hodnoty paschy sú nám dávané zadarmo. O všetkých takýchto hodnotách veľmi krásne hovorí sv. prorok Izaiáš „poďte, kupujte bez peňazí a bez platu“ (Iz 55, 1). Necháme si ujsť takúto príležitosť, bratia a sestry? Dáme si svojou nepozornosťou ukradnúť hodnoty, ktoré sú nám Bohom dávané? Skúsme sa zamyslieť nad touto realitou. Svätý Ján Zlatoústy vo svojom poučení v deň Paschy hovorí, aby v tento deň sa tešili zo sviatku všetci, i tí, čo pracovali od počiatku, i tí, čo prišli pracovať ku koncu. Hovorí tak preto, lebo opravdivé prežitie radosti z Kristovho Zmŕtvychvstania obohatí každého človeka. Veriaci ho nedostáva za peniaze, ani za dobre vykonanú prácu, ale za to, že duchovne pripravený otvoril pre Krista dvere svojho srdca a Ten svojím vstupom do neho učinil v ňom Božie Kráľovstvo.}

^{Bratia a sestry! Ak vás vaši blížni pozdravia slovami Christos Voskrese!, odpovedzte z hĺbky svojho srdca, svojho presvedčenia i duchovnej radosti Voistinu Voskrese!;  v srdci pocítite svoju účasť na Kristovom Zmŕtvychvstaní.}

^{Christos Voskrese !}

SVIATOK SV.MIKULÁŠA
 

^{Toto obdobie je plné milulášskych aktivít a rozličných darčekov s týmto podtextom, ale každý z nás si môže vybrať svoj pohľad na sviatok Mikuláša. To, že sv.Mikuláš je historickou osobnosťou cirkevných dejín, už nik nepopiera. Ale "zákernými" môžu sa stať rozličné interpretácie jeho osoby popreplietané s rozličnými legendami a zvykmi. Táto zákernosť spočíva v nesprávnom pohľade na jeho osobnosť, ktorá má svoju nadčasovú "kvalitu", lebo hovorí o základnom vzťahu lásky a dobroty. Tak, ako zlé komentáre môžu urobiť aj z dobrých aktivít čosi opovrhnutia-hodné, tak aj pohľad na smiešného "santaclausa" môže zničiť pravosť úcty k svätcovi, ktorý v svojej dobe urobil veľa dobrého nielen v oblasti "sociálnej dobroty", ale aj v oblasti pravovernosti. Vieme, že na koncile v Nicei v horlivosti za správnosť chápania Kristovej božsko-ľudskej prirodzenosti dokonca on "dal facku" Áriovi, ktorý popieral Ježišovu rovnocennosť s Bohom. Jeho horlivosť za dobro a pravdu vyplývala z hlbokej viery, ktorú ako biskup vkladal do sŕdc ľudí a to aj svojím súcitom s biednými a trpiacimi. Preto jeho pamiatka zostáva živou aj po sedemnástich storočiach od jeho smrti. Od vtedy sú v cirkvi zapamätaní viac-menej len tie najdôležitejšie osobností a to apoštoly, či významní mučeníci a učenci, ale práve medzi nich sa zaraďuje aj osobnosť človeka s dobrým srdcom a s úprimným zmyslom pre pravdy viery - tou osobnosťou z predelu tretieho a štvrtého storočia je práve sv. Mikuláš. Do akej miery budeme aj uprostred tejto chaotickej doby schopní prežívať v hlbokej vážnosti tento sviatok záleží od toho, nakoľko sa dáme zbalamutiť svetom, alebo si ponecháme pravú úctu k hodnotám pravdy, dobra a lásky. Vpustiť do svojho vnútra zneváženie tohto svätca v podobe poskakujúcich "santaklausov", či pobehujúcich "šašov" s červenými čiapočkami, znamená znížiť sa k tomu, že nám sviatok sv. Mikuláša nepovie nič o svätosti, dobrote a horlivosti za pravdy viery. Sv.Mikuláš bol východný biskup, ktorého naše chrámy majú stále zvýrazneného v hlavnom rade ikonostasu, čo znamená, že východná cirkev ho má vo veľkej úcte, ktorá sa má prejaviť modlitbou a nie nezmyselným komerčným "divadlom" okolo jeho osoby. Spôsob, akým sa dnes predstavuje svätý Mikuláš nemá nič spoločné s latinským porekadlom - "ridendo dicere verum"/smejúc sa povedať pravdu/. Vtipne vyjadriť pravdu nie je to isté, ako si z niekoho urobiť žart, či ho priamo vysmiať. Nerobme si žiadne žarty zo sviatkov a svätých, aby si ráz život neurobil bláznov z nás samotných. Radšej vzdajme úctu a česť tým, ktorí si to životom v pravde a láske zaslúžili, aby sme aj my "nasiakli" týmito čnosťami a tak na príhovor týchto svätých dosiahli ráz aj my večnú slávu neba, ktorú nám svet nemôže dať, ale ani vziať.} 

+Milan

^{Rodina a spoločnosť}

^{Rodina je základom ľudskej spoločnosti. Aj príbeh v prvej knihe Mojžišovej hovorí o stvorení prvých ľudí. Poukazuje sa tu na Božiu vôľu, na to, aby muž a žena žili spolu v manželstve, mali deti a aby ľudské pokolenie tak ovládlo zem. Ľudstvo má poslanie od Boha, aby svojím vzdelávaním, rozvojom a využitím všetkých možností, ktoré sa mu umožňuje na zemi, rozvíjalo, zdokonaľovalo a kultivovalo i seba samé. Psychológia a pedagogika potvrdzujú tvrdenie, ktoré ľudstvo pozná oddávna; je to totiž názor, že je správne viesť deti k dobrému čo najskôr, už od najútlejšieho veku. O charaktere ľudskej osobnosti sa rozhoduje hlavne v prvých troch rokoch života človeka. Prvým a najdôležitejším prostredím, v ktorom sa utvára charakter človeka – je rodina. Práve tá ovplyvňuje malé dieťa najvýraznejšie. Rodinu zakladajú manželia – muž a žena: človek bol stvorený ako muž a žena, medzi týmito dvomi osobami má byť čo najdokonalejšia a trvalá jednota založená na láske. Láska medzi rodičmi má prelínať a rozjasňovať celú rodinu tak, aby boli deti vychovávané v láskyplnom prostredí. Manželia sa stále musia snažiť o vzájomné zosúladenie, vyvarovať sa nedorozumeniu, ktoré by mohlo medzi nimi vzniknúť, aby nebolo ohrozené manželstvo a samá rodina. Deti majú byť vychovávané nielen láskyplne, ale aj náročne voči nim samým. Od detí by sa mali vyžadovať také požiadavky, ktoré sú primerané ich veku a schopnostiam, viesť ich k práci a modlitbe, ku skromnosti, striedmosti a obetavosti, rozvíjať ich duchovné, rozumové i telesné schopnosti, vštepovať im úctu k vlastnej rodine, k starším ľuďom, k cirkvi, okoliu... No základom tejto úcty je predovšetkým úcta k vlastným rodičom a poslušnosť k rodičom vo všetkom, čo je v zhode s Božou vôľou. Ako vieme i zo Svätého Písma, Ježíš Kristus žehnal deti a riekol apoštolom, aby im nebránili k Nemu prichádzať, lebo „takým patrí kráľovstvo nebeské.“ Náš Spasiteľ vysoko vyzdvihol mravnú čistotu, ktorú je potrebné chrániť; dôležité je učiť deti modlitbe a viesť ich k nej, pomaly ich učiť pôstu, privádzať ich na svätú Liturgiu i iné bohoslužby, dbať, aby prijímali svätú Eucharistiu a v primeranom veku sa zamýšľali i nad svätou tajinou – pokáním, v kajaní sa nad sebou, nad svojím vzťahom k Bohu, ľuďom, k širšej ľudskej spoločnosti v cirkvi. Rodičia by sa mali snažiť byť deťom vzorným príkladom, a to vo všetkom. Rodina má byť malou cirkvou. Hlavou Cirkvi je  Kristus, hlavou ženy, a teda i rodiny je muž, ktorý má svoju ženu milovať. Muž má byť svojej manželke oporou, má byť vodcom. Sväté Písmo zdôrazňuje aj lásku a prikazuje vľúdnosť manžela k manželke, taktiež vylučuje akúkoľvek nerovnoprávnosť. Láska a rodinná harmónia sú prepotrebné pre pokojný rodinný život, a čo je najdôležitejšie, aj pre správnu výchovu detí.}

zdroj: Andrea Gmotričová.

^{Slava Isusu Christu!}

^{Drahí bratia a sestry, v dnešnej dobe máme veľa možností  duchovne rásť aj cez knihy, cez rôzne kresťanské spoločenstvá, akcie, aj cez internet. O to viac si máme dávať pozor, či to všetko, čo je nám ponúkané, je prospešné aj pre našu spásu.}

^{Cirkevné ustanovenia a svätí otcovia radia, aby sme sa nezúčastňovali na modlitbách iných vierovyznaní preto, lebo modlitba a bohoslužba každého náboženského spoločenstva je najväčším a najhlbším vyjadrením jeho viery. Každý, kto sa zjednocuje s niekým v modlitbe, z j e d n o c u j e sa, hoci len dočasne, aj s jeho vierou, ktorá je v jeho modlitbe vyjadrená. Ak je táto viera nepravdivá, nie je to pre nás užitočné, ale škodlivé, pretože nepravda nemôže liečiť ani spasiť. Ak je čiastočne pravdivá a čiastočne nepravdivá, ani to nie je pre nás užitočné, pretože ten, kto má Boha naozaj rád, nechce v Neho veriť trošku pravdivo a trošku klamať, ale túži iba po čistej a pravdivej viere v Neho. Ak je niekomu jedno, akú vieru prijíma, je to ľahostajnosť voči tomu, čo je Boh, pretože Boh je, ako to sám povedal, nielen Láska, ale aj Pravda. Komu je ľahostajná pravda, je mu ľahostajný Boh a jeho viera je preto iba ľudská, fiktívna a sentimentálna. Nie je to tá viera, ktorá privádza k večnosti. Predstavte si, akí sme my, dnešní ľudia. To, aké máme na sebe tričko, topánky, či akú zubnú kefku používame, nie je jedno skoro nikomu. Skutočne je to tak. Ale to, aká je Božia pravda, je veľmi mnohým, aj takzvaným veriacim, jedno. Ak sa aj dnešní ľudia držia pevne nejakej viery, veľmi často to ani zďaleka nie je kvôli jej obsahu či pravdivosti, ale z celkom iných, od Boha veľmi vzdialených dôvodov . Skoro každý hovorí: veď Boh je jeden. Ale odkiaľ sme vzali, že právd je veľa? Alebo nám je to jedno? Nezabúdajme však na slová samotného Boha, ktorý povedal, že len ten Ho naozaj miluje, kto zachováva Jeho slovo a Jeho prikázania. Nech nám Boh pomáha nikoho neodsudzovať, všetkých milovať, všetkým konať dobro a so všetkými spolupracovať, ale iba na dobrých veciach, nie na omyloch.}

presbyter  Štefan

^{Otvoriť sa pre nové horizonty}

^{V kruhu kňazov sa diskutovalo na tému hľadania pastoračných prostriedkov, ktoré by napomohli k hlbšiemu prežívaniu viery. Každý súhlasil s tým, že ide veľmi ťažkú vec, pretože prekonať vplyv sveta so všetkým jeho ponukami je veľmi ťažké. Zaujala ma však poznámka staršieho kňaza, ktorý povedal: „Vplyv sveta bol vždy veľkou prekážkou pre duchovný život. Ja si však myslím, že najväčším problémom dneška je nedostatok túžby po nasledovaní Pána a ak niekto má túto túžbu, nie je schopný pre jej naplnenie niečo obetovať.“ 
Myslím si, že tento kňaz povedal veľkú pravdu. Poznám veľa ľudí, ktorí v sebe prechovávajú túžbu po Bohu, majú dobré úmysly, ale neodvážia sa urobiť žiadny krok dopredu, lebo sa boja, že stratia niečo, čo je súčasťou ich života. Aj keď sú prítomné dobré úmysly v srdci, chýba zápal a odvaha s dôverou vykročiť k hlbšiemu vzťahu s Bohom. Možno je to preto, že v našom okolí nenachádzame príklady takéhoto odvážneho radikálneho prežívania viery. Možno je za tým len strach, že týmto krokom toho stratíme príliš veľa.
Preto azda svätý Izák Sýrsky venuje Božej prozreteľnosti a ochrane veľkú časť piatej homílie. Dáva najprv príklad mučeníkov, ktorí boli posilňovaní skryto, ale aj viditeľne anjelmi. Potom dáva príklad asketikov a pustovníkov, ktorí svojím úsilím premenili nehostinnú púšť na miesto prebývania anjelov. Hovorí, že anjeli boli stálymi návštevníkmi tých, ktorí sa svojím asketickým životom pripodobnili ich anjelskému životu. 
Izákove slová nám majú dodať nádej, že nie sme opustení, keď sa odvážime vydať na cestu kresťanskej dokonalosti. Bolesť zo straty nejakých dočasných vecí tohto sveta veľmi rýchlo vyprchá, keď sa nám otvorí nový horizont chápania Božích vecí a jeho ochrany a starostlivosti.}

^{presbyter Miron Kerul- Kmec}

Boh nestvoril smrť - Kázeň Jeho Svätosti patriarchu Kirilla - 28. augusta - 2. časť 

^POKÁNIE

^{Pádom v raji sa človek oddelil od Boha, avšak nestratil v sebe Boží obraz a svedomie, ktoré ho viazalo so Stvoriteľom. Preto už v začiatkoch biblickej zvesti sa presvedčujeme o tom, že na znak odpustenia svojich hriechov ľudia v Starom Zákone prinášali obete Bohu. Najvyššiu obeť však priniesol sám vtelený Boží Syn. Bola to obeť lásky, zmierenia, poníženia a pokory. Tým sa opäť otvorila človeku cesta k Stvoriteľovi. Na začiatku tejto cesty je však pokánie. Z tohto dôvodu už Ján Krstiteľ a Predchodca Mesiáša vyzýval k pokániu: „Čiňte pokánie lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ a udeľoval Židom krst pokánia. Začiatok Christovho pôsobenia je opísaný nasledovne: „Odvtedy začal Isus hlásať a hovoriť: Čiňte pokánie! Lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“.}

^{Východná  cirkev učí, že každý človek môže činiť pokánie, samozrejme iba vtedy keď chce. Preto pokánie je prejavom vôle človeka. K pokániu nikto nikoho nemôže prinútiť. To je zdôvodnením toho prečo Christos neprikazoval, ale vyzýval činiť pokánie. Hriechom sa človek oddeľuje od Boha i od svojho blížneho. Preto Cirkev dáva možnosť každému hriešnikovi napraviť svoj život a konanie vo sv. pokánia. Pokánie si vyžaduje nielen vypočítanie zlých skutkov, ktoré sme učinili, a ktorými sme sa oddelili od Boha a blížnych, ale zmenu myslenia a následne aj konania. Boh nechce od nás vydanie štatistického prehľadu o našom konaní.Boh chce, aby ľudia žili ako On, v zhode, porozumení a láske. Iba život v láske je životom v Bohu. Každý kto nežije v láske nežije v Bohu a jeho reči a skutky o kresťanstve sú ničím. Takýto obrat v myslení sa vyžaduje od kresťana, ktorý činí pokánie.}

^{Svoje hriechy vyznávame pred Bohom a kňazom, ktorý by nám mal poradiť ako zmeniť svoj doterajší spôsob života. Ako žiť, aby život pre nás bol napredovaním v konaní dobra. Boh je Dobro a iba dobro nás zjednocuje s absolútnym Dobrom. Dobro neprebýva tam kde je zlo, pretože sú to protiklady, ktoré sa vzájomne vylučujú. Kto koná zlo nie je boží človek, ale človek démona. Z tohto dôvodu vyvarujme sa konania zla, lebo iba život v láske je garantom našej spásy.}

^{Prečo pokánie je zmena života? Odpoveď je biblická. Christos absolvoval „preobraženije“, preto všetci čo chcú dosiahnuť spásu musia prejsť „preobraženijem“, za pomoci Svätého Ducha. Christos počas svojho pôsobenia nám prezentoval ako vyzerá pravdivé pokánie keď nám vyrozprával podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi a o márnotratnom synovi. Práve márnotratný syn dospel do takého štádia života, že padol až na tu najnižšiu úroveň. Ale vrátil sa do domu svojho otca, ktorý ho prijal so všetkými poctami. Vidieť je teda, že z každej cesty je možný návrat k Bohu. Boh je natoľko milosrdný, že príjme nápravu aj toho najväčšieho hriešnika. Svedectvom toho je aj prípad ženy hriešnici, nad ktorou sa Christos zmiloval a odpustil jej previnenia.}

^{Snažme sa vyvarovať pri pokání akéhokoľvek formalizmu. Formalizmus ešte nikoho nezmenil a ani neoslovil. Formálne vykonaná spoveď neprináša nijakého úžitku pre náš duchovný rast. Vyvarujme sa farizejstva, ktoré v dnešnej dobe nazývame krajším slovom diplomacia. Farizejstvo, nie farizejov, zavrhol Christos a nazval ich obielenými hrobmi. Úprimnosť srdca povznáša človeka a vedie ho k Stvoriteľovi. Preto vždy sa snažme o zmenu života k dobru, lebo v tom je spása.}

                                                                                                                         
                                                                                    prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc.

^{Ježiš vchádzajúc do dediny stretáva desiatich malomocných mužov, ktorí zďaleka zastanú}

^{a volajú: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ V tomto momente čitateľ ešte nepozná identitu ani jedného z nich, nevie, či ide o Židov alebo Samaritánov. Všetci však volajú tú istú vetu akoby jedným hlasom. Žiadajú Ježiša o akt dobrodenia, hoci ani jeden z nich to nijako nekonkretizuje. Keďže z ľudského pohľadu je ich mizériou choroba, ktorá ich navyše podľa obradných predpisov posiela mimo spoločenstvo (Lv 13,46-47), Ježišova prvá odpoveď na ich volanie sa týka práve tohto ich problému. Nerobí síce nejaký bezprostredný akt, ktorým by sa hneď stalo zjavným ich uzdravenie, ako to bolo v prípade malomocného v 5. kapitole Lukášovho evanjelia, ktorého sa Ježiš „dotkol“ a povedal: „Chcem, buď čistý!“ A malomocenstvo z neho hneď zmizlo.“ (Lk 5,13), ale hneď ich posiela ku kňazom, ktorí ako jediní môžu deklarovať ich očistenie a možnosť návratu do spoločenstva (Lv 14,1-20). Keď sa malomocní podľa Ježišových pokynov vydali na cestu, boli očistení (gr. sloveso katharízo, ktoré znamená očistenie z podmienok malomocenstva, teda fyzické vyliečenie, po ktorom sa očistený môže vrátiť do spoločenstva a po prinesení obety kňazom, dosahuje aj odpustenie viny). O jednom z nich však text hovorí:„zbadal, že je uzdravený“ (gr. sloveso ʼiáomai, ktoré sa v Novom zákone vzťahuje na nadprirodzené skutky vykonané Božou mocou). Slovo zbadal}

^{v tejto súvislosti teda znamená viac, než len vnímanie telesným zrakom, pretože tento jeden, okrem toho, že bol očistený tak ako ostatní desiati, bol navyše schopný plne si uvedomiť, že sa skrze Ježiša stal objektom Božieho nadprirodzeného dobrodenia. A toto poznanie sa prejaví v tom, že práve tento jeden zo všetkých desiatich nepokračuje v ceste ku kňazom, ale vracia sa k Ježišovi v pevnom presvedčení, že je správne urobiť práve toto –vrátiť sa oslavujúc Boha a padnúť Ježišovi k nohám ďakujúc mu. A Ježiš správnosť jeho presvedčenia a konania potvrdzuje pýtajúc sa: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde?“Ostatní deviati pokračujú v ceste ku kňazom, od ktorých iste obsiahnu deklarovanie očistenia a následne možnosť návratu do spoločenstva, a teda aj do svojho  predchádzajúceho života. Len tento jeden však počuje aj Ježišovu druhú odpoveď: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa zachránila“(gr. sloveso sózo, ktoré v súvislosti s Ježišovým pôsobením označuje večnú záchranu, teda spásu), pri ktorej sa text posúva na najvyššiu úroveň, ktorou je spása ako maximum toho, čo Ježiš ponúka. Teraz tento človek môže vstať a ísť, pretože vďaka svojej schopnosti vidieť a rozpoznať Boží zásah skrze Ježiša a vďaka viere, že je správne vrátiť sa k nemu, sa mu otvára cesta k spáse. Dosiahol teda nekonečne viac ako ostatní – nielen očistenie z malomocenstva a návrat do predchádzajúceho života, ale možnosť účasti na novom živote, ktorý ponúka Ježiš, ktorého identitu tento uzdravený správne rozpoznal. Aj ostatní deviati mali vieru, no iba vieru v to, že môžu obsiahnuť očistenie z choroby, ak urobia, čo Ježiš prikázal. Takto však boli schopní prijať iba to dobrodenie, po ktorom ľudsky túžili, iba čosi čiastočné. Jeden jediný mal však tú vieru, ktorá mu otvorila cestu k pravému daru, vtedy keď sa zo svojej cesty rozhodol vrátiť späť k Ježišovi, pretože okrem veľkého daru rozpoznal aj Darcu. Tak ako chcel Lukáš doteraz zachovať indiferentnosť vo vzťahu k identite osôb, ktorých Ježiš stretáva (pomedzi Samáriu a Galileu; do ktorejsi dediny; nevieme, kto tvoril skupinu desiatich malomocných), teraz odhaľuje identitu uzdraveného. Ktosi by možno čakal, že to bude príslušník židovskej komunity, no je to v skutočnosti Samaritán, a teda cudzinec, ktorý bol na okraji nielen pre svoju chorobu, ale – vo vzťahu k Židom – aj pre svoju etnickú a náboženskú príslušnosť. A práve on je schopný spoznať v Ježišovom pôsobení Božie pôsobenie; spoznať v Ježišovi niekoho, kto prináša viac, než len očistenie od telesnej choroby. Ježiš takto na ceste do Jeruzalema v ústrety zavŕšeniu Božieho diela spásy duchovne priberá na svoju cestu tohto človeka. Choď tu teda iste znamená viac ako to, že ho Ježiš posiela späť do života. Možno tu vidieť Ježišovo pozvanie kráčať odteraz jeho cestou, ktorá hoci ešte nie je zavŕšená, no jej plody mohol tento človek už teraz v hĺbke svojho bytia zakúsiť.}

^Aplikácia

^{Ježišova cesta je už zavŕšená, no on aj dnes kráča pomedzi. Nevyberá si, koho chce stretnúť.}

^{Kráča pomedzi všetkých nás bez rozdielu, aby komukoľvek, koho stretne, ponúkol to isté, čo vtedy,}

^{keď kráčal do Jeruzalema – spásu. Otázkou však je, čo očakávame my. I keď znela žiadosť}

^{desiatich malomocných úplne rovnako, nakoniec len jeden bol schopný prijať jej najhlbšie}

^{vyplnenie, aké Ježiš chcel dať. Len jeden počul Ježišovu druhú odpoveď na túto žiadosť.}

^{Dnes sa teda môžem pýtať: „Čo očakávam od Ježiša ja?“ Alebo: „Čo som bol schopný prijať}

^{od neho doteraz?“  Jeho živé a mocné slovo mi ponúka oveľa viac než som prijal doteraz. Potrebujem teda znova a znova volať: „Ježišu, Učiteľ, zmiluj sa nado mnou!“; volať s prosbou o schopnosť vždy hlbšieho a hlbšieho chápania toho, kým Ježiš skutočne je a čo mi chce dať, o odvahu vrátiť sa zo svojej cesty za tým, po čom iba ľudsky túžim, k Ježišovi, aby som obsiahol skutočný dar a nastúpil na cestu, ktorú mi ukazuje jeho Darca. Potrebujem to  robiť až dovtedy, kým raz, keď sa zavŕši aj moja pozemská cesta, definitívne nedosiahnem večný cieľ cesty s Ježišom, spásu.}

o. Milan Diheneščík, SSLic.

Duchovné poučenia prepodobného Ambrózija Optinského

O VÍŤAZSTVE DOBRA NAD ZLOM 

^{Raz prišla otcovi Ambrózijovi táto otázka: „Povinnosťou kresťana je konať dobro a snažiť sa, aby dobro víťazilo nad zlom. V Evanjeliu sa hovorí, že keď nastane koniec sveta, zlo zvíťazí nad dobrom. Je možné sa snažiť o víťazstvo dobra nad zlom s vedomím, že táto snaha nebude korunovaná úspechom a zlo nakoniec zvíťazí? Podľa Evanjelia je ľudské spoločenstvo na konci dejín opísané v tých najstrašnejších farbách. To je v protiklade k možnosti neustáleho zdokonaľovania sa človeka. Je potom možné namáhať sa o dobro ľudstva, keď si môžeme byť istí, že žiadnymi prostriedkami v konečnom dôsledku nebude možné dosiahnuť pred koncom sveta mravnej dokonalosti človeka ??? „}

^{„ZLO UŽ JE PORAZENÉ, - odpovedal starec, - je porazené, nie naším úsilím a námahou, ale samotným Pánom a Spasiteľom našim, Synom Božím, Isusom Christom, ktorý pre to aj zostúpil z nebies na zem, vtelil sa, trpel vo Svojom človečenstve a Svojím utrpením na Kríži a vzkriesením porazil moc zla a jeho pôvodcu – diabla, ktorý ovládal ľudské pokolenie, vyslobodil nás z otroctva pekla a hriechu, ako aj Sám povedal: „Hľa, dávam vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch a po všetkej sile nepriateľa“ (Lk 10, 19). Teraz sa všetkým veriacim kresťanom dáva v tajine Krstu moc porážať zlo a konať dobro prostredníctvom plnenia prikázaní Evanjelia. Sv. apoštol Pavol hovorí, že pred druhým príchodom Spasiteľa sa má „zjaviť človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa bude protiviť a povyšovať nad všetko, čo sa volá Boh“ (por. 2 Sol 2, 3 – 4), čiže antichrist. Ale zároveň je tu povedané, že Pán, Isus, ho „zabije dychom Svojich úst a zničí ho zjavením Svojej prítomnosti“ (2 Sol, 2, 8). Kde je tu víťazstvo zla nad dobrom? A nakoniec, akékoľvek víťazstvo zla nad dobrom je iba domnelým a dočasným“}.

  z češtiny pripravil – o. Nikodím; Zdroj: DRDA A., Sláva Bohu za vše! Výběr z duchovních poučení svatých otců, Rumburk 2013

Duchovné poučenia prepodobného Ambrózija Optinského

AKO ŽIŤ ?

Starec Amvrosij často dostával od prichádzajúcich k nemu otázku: „Ako žiť?“ Zvyčajne s nadsádzkou odpovedal: „ŽIŤ A NENARIEKAŤ, NIKOHO NEODSUDZOVAŤ, NIKOMU NEŠKODIŤ A VŠETKÝM MOJA ÚCTA“.

„Nehorekovať“ - znamená znášať v živote s dobrou mysľou útrapy a neúspechy. „Neodsudzovať“ - ukazuje na rozšírený nedostatok medzi ľuďmi odsudzovať blížnych. „Neškodiť“ - nespôsobovať nikomu nepríjemnosti, alebo trápenie. „A všetkým moja úcta“ - jednoducho, chovať sa ku všetkým s úctou a nepovyšovať sa. Základnou myšlienkou tejto rady je POKORA.

Na túto otázku odpovedal aj inak: „Je potrebné žiť bez pretvárky a chovať sa príkladne, vtedy bude naše konanie správne, v opačnom prípade sa ukáže ako nečisté“. Niekedy takisto: „Žiť je možné aj vo svete, ale nie na „vetre“ (pozn. nie uprostred sveta, v ústraní). „V tomto svete máme žiť tak, - hovoril starec, - ako otáčajúce sa koleso. Sotva sa na jednom mieste dotýka zeme, už sa zdvíha hore; zato my, keď padneme na zem, vstať už nemôžeme“. Na otázku, čo znamená „žiť podľa srdca“, báťuška odpovedal: „Nepliesť sa do záležitostí iných a vidieť v ostatných všetko dobré“.

„Pozri sa, - hovoril starec jednej mníške, keď ju varoval pred domýšľavosťou, - drž sa stredného tónu; nasadíš hlas vysoko, nezaspievaš; nasadíš ho zase nízko a sa udusíš... Ty sa drž stredného tónu!“

z češtiny pripravil – o. Nikodím; Zdroj: DRDA A., Sláva Bohu za vše! Výběr z duchovních poučení svatých otců, Rumburk 2013

Slava Isusu Christu!

Väčšina ľudí považuje cirkevný sobáš za tradičný a v tomto význame za prirodzený spôsob uzatvárania manželstva. Čoraz častejšie sa stáva formou „legalizácie“ milostného zväzku pred Bohom, Cirkvou a štátom a to až po niekoľkých rokoch spoločného života. Mnohým má Božie požehnanie zabezpečiť šťastný život, zvýšiť záruku vernosti, posilniť pocit bezpečia, stability zväzku... Sú to dobré a pravdivé motivácie, stále však nedostatočné na to, aby bolo možné tešiť sa na to, že manželia dokážu každodenne žiť zo sviatosti manželstva a manželstvo budú považovať za svoju spoločnú cestu k Bohu. Veľa manželských párov uzatvorilo sviatosť manželstva, ale nedokážu povedať, v čom spočíva jeho realizácia v každodennom živote. Rýchlo začínajú prežívať neschopnosť milovať, nedostatok jednoty, rozdielnosť túžob a očakávaní, utrpenie zo života vo dvojici, ale neobracajú sa k Bohu, aby ich slabosť a hriechy mohli byť prekonané mocou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Katolík verí, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, čiže žije aj dnes. Preto chce spolu s ním prežívať také dôležité udalosti svojho života ako láska, manželstvo, sexuálne spolunažívanie, výchova detí. Svoj život chce odovzdávať Ježišovi Kristovi, chce žiť s ním a pre neho, počúvať jeho náuku a zachovávať jeho prikázania. Manželstvo je sviatosť, čo znamená, že konkrétne spoločenstvo života a lásky, vytvorené mužom a ženou - ktoré predpokladá úprimnosť a vernosť, pripravenosť rodiť a vychovávať deti, ktoré sa realizuje v perspektíve spoločného života až do smrti - je zvlášť obdarované Božou prítomnosťou. Život v takto chápanom manželstve sa pre katolíkov stáva cestou k svätosti, vedie k stretnutiu s Bohom. V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou duchovného spoločenstva. Manželské zväzky medzi pokrstenými sú posvätené sviatosťou. „Sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom odovzdávajú úkonmi, ktoré sú vlastné a vyhradené manželom, vôbec nie je iba čosi biologické, ale sa týka najvnútornejšieho jadra ľudskej osoby ako takej. „Sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom odovzdávajú úkonmi, ktoré sú vlastné a vyhradené manželom, vôbec nie je iba čosi biologické, ale sa týka najvnútornejšieho jadra ľudskej osoby ako takej. Sexualita sa realizuje skutočne ľudským spôsobom len vtedy, ak je integrálnou

súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti.“„Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto medzi sebou spájajú, sú čestné a dôstojné, a ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomnému darovaniu sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú.“ Sexualita je prameňom radosti a potešenia: „Sám Stvoriteľ ustanovil tiež, aby manželia v tejto úlohe [plodenia] nachádzali rozkoš a šťastie

tela i ducha. Manželia teda nerobia nič zlé, keď túto rozkoš hľadajú a tešia sa z

nej. Prijímajú to, čo im Stvoriteľ určil. Ale aj manželia sa musia vedieť udržať v medziach správnej umiernenosti.“ Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva: dobro samých manželov a odovzdávanie života. Tieto dva významy alebo hodnoty manželstva nemožno oddeliť bez toho, aby sa nenarušil duchovný život manželov a nevystavili sa nebezpečenstvu dobrá manželstva a budúcnosť rodiny. Manželská láska muža a ženy je tak postavená na dvojitej požiadavke vernosti a plodnosti. Manželský pár vytvára „dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Je založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase“. Manželia sa definitívne a úplne dávajú jeden druhému. Nie sú viac dvaja, ale už tvoria jedno telo. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, im ukladá povinnosť zachovať ju jedinú a nerozlučiteľnú. „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mk 10,9). Mnohí ľudia, ktorí uzavreli sviatosť manželstva, sa spolu nikdy nerozprávajú o svojom hľadaní Boha, prežívaní stretnutí s ním. Nikdy sa spolu nemodlia, mnohí dokonca ani nechodia spolu na nedeľnú svätú liturgiu, a navyše sa spolu nedelia o poznatky z čítania Svätého písma alebo o múdrosť nejakej

náboženskej knihy...  Manželstvo neprežívajú na úrovni viery - vzťahu k Bohu, a tým tiež na úrovni sviatosti. Kresťanský život manželov však nie je tvorený len modlitbou, rozhovormi o Bohu, účasťou na nedeľnej liturgii. Ježiš Kristus prichádza k manželom nielen vtedy, keď o ňom hovoria alebo sa modlia, ale aj vtedy, keď sa spolu rozprávajú o všetkých veciach ich spoločného života, dokonca aj vtedy, keď riešia spoločné nezhody. Veľa manželských konfrontácií je veľmi potrebných a tvorivých. Seriózne prijatie informácie, že Boh je prítomný v manželskom zväzku, znamená, že Ježiš Kristus môže prichádzať k manželom aj vtedy, keď manželka pripravuje unavenému manželovi kávu a týmto gestom vyjadruje svoj vzťah k nemu. Vďaka bežnému spôsobu prejavovania lásky sa žena stáva svätou - blízkou Bohu. Podobne aj muž, keď vynáša smeti, pretože vidí unavenú manželku, pričom táto prozaická domáca povinnosť sa stáva výrazom jeho lásky k žene, sa týmto skutkom posväcuje. Privoláva samotného Boha. Ježiš Kristus prichádza k manželom aj vtedy, keď sa k sebe citlivo pritúlia, bozkávajú sa, prejavujú si nežnosti, sexuálne spolunažívajú. Aj týmto spôsobom sa ich vzrušené telá podieľajú na tajomstve lásky Boha ukrytého v ľudských telách. Počas obdarovávania sa potešením je Pán Boh prítomný medzi nimi a to mocou sviatosti manželstva, ktorá posväcuje ich intímny vzťah. Katolícki manželia teda môžu žiť s Kristom, keď sa spolu modlia,

rozprávajú sa, pomáhajú si navzájom, prejavujú si citlivosť a nežnosť a sexuálne spolunažívajú. Kresťanské manželstvo, ako všetky sviatosti, je samo o sebe aktom liturgického zvelebenia Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Vysluhujúc si túto sviatosť, kresťanskí manželia vyznávajú Bohu svoju vďačnosť za vznešený dar, ktorý im bol daný a ktorý je to, že vo svojom manželskom a rodinnom živote môžu prežívať lásku samotného Boha k ľuďom a lásku Pána Ježiša k Cirkvi, jeho snúbenke. Takýmto spôsobom realizované manželstvo je cestou k svätosti! Takéto vedomie spôsobuje, že „celý manželský život, nielen jeho časti, je preniknutý rozmerom svätosti. Všetko čo robí veriaci človek, by predsa malo byť sväté; o to viac , keď to robia vo dvojici - spojení sviatostným manželským putom.“ Ak sú ľudia povolaní posväcovať sa v manželstve, to znamená, že na dosiahnutie svätosti je potrebné „všetko, čo dovoľuje vyjadrovať, posilňovať a prehlbovať vzájomný zväzok manželov - bude to teda aj spôsob delenia sa o každodenné domáce povinnosti, ako aj spôsob prežívania erotického rozmeru lásky; ako aj spoločné mrhanie časom, pri domácej káve, ako aj spoločná modlitba.

(Spracované s použitím Katechizmu Katolíckej cirkvi a knihy: Sex ako ho nepoznáte - Pre manželov, ktorí milujú Boha. )

Christos Voskrese! 

Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov. Boh v tele zomrel a otriasol ríšou zosnulých. Isto ide hľadať prvého otca ako stratenú ovcu. Určite chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu. Pán k nim prišiel s víťaznou zbraňou kríža v náručí. Len čo ho zbadal prvý otec Adam, od úžasu sa bil do pŕs a zavolal na všetkých: „Môj Pán so všetkými.“ A Kristus odpovedá Adamovi: „I s duchom tvojím.“ Berie ho za ruku, budí ho a hovorí: „Prebuď sa, ty, čo spíš, vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus.

Rozkazujem ti: Prebuď sa, ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli. Vstaň, dielo mojich rúk! Vstaň, moja podoba, stvorená na môj obraz! Vstaň, vyjdime stadiaľto! Veď ty si vo mne a ja v tebe; sme jedna a nerozdielna prirodzenosť. Pre teba som sa ja, tvoj Boh, stal tvojím synom. Pre teba som si ja, tvoj Pán, vzal tvoju prirodzenosť sluhu. Pre teba som ja, čo som nad nebesiami, prišiel na zem, ba zostúpil som do podsvetia. Pre teba, človeka, stal som sa človekom, ktorému niet pomoci; moje lôžko je medzi mŕtvymi. Pre teba, čo si odišiel zo záhrady, v záhrade som bol vydaný Židom a v záhrade som bol ukrižovaný. Pozri na sliny na mojej tvári, ktoré som prijal pre teba, aby som ti vrátil prvotný život. Pozri, ako ma bili po tvári; zniesol som to, aby som obnovil tvoju znetvorenú tvár podľa svojho obrazu. Pozri sa na môj zbičovaný chrbát, na rany, ktoré som prijal, aby som odstránil bremeno tvojich hriechov, ktoré zaťažovali tvoj chrbát. Pozri na moje ruky, pre teba klincami pevne pribité k drevu, lebo ty si kedysi siahol rukou po strome zla.

Zaspal som na kríži a kopija prenikla do môjho boku, lebo ty si zaspal v raji a z tvojho boku vzišla Eva. Môj bok zahojil ranu tvojho boku. Môj spánok ťa vyvedie zo spánku v ríši smrti. Moja kopija odrazila kopiju namierenú proti tebe.

Vstaň, poďme stadiaľto. Nepriateľ ťa vylákal z rajskej krajiny a ja ti dám miesto už nie v raji, ale na nebeskom tróne. On ti zahatal obrazný strom života, ale ja, ktorý som sám život, spojil som sa s tebou. Ustanovil som cherubov, aby ťa strážili ako sluhovia; teraz urobím, že sa ti budú klaňať, akoby si bol Boh.

Nebeský trón je prihotovený, nosiči ochotní a prichystaní, svadobná komnata zariadená, jedlá pripravené, večné stánky a príbytky vyzdobené, pokladnice otvorené a nebeské kráľovstvo je od vekov pripravené.“

Zo starobylej homílie na Svätú a Veľkú sobotu

V našej farnosti sú veriaci, ktorí v nedeľu pravidelne meškajú 10-15 minút a zároveň pristupujú k Eucharistii. Dopúšťajú sa tým hriechu ? 

Pre každého dobrého kresťana predstavuje nedeľa najdôležitejší a najkrajší deň týždňa a nedeľná bohoslužba centrálny a vrcholný čas nedele, na ktorý sa úprimne teší. Každý dobrý kresťan sa preto usiluje – bez ohľadu na to, či v daný deň prijme alebo neprijme drahocenné Kristovo telo a jeho vznešenú krv – zúčastniť sa nielen nedeľnej božskej liturgie, ale aj iných nedeľných bohoslužieb, najmä večierne a utierne. Prichádza nielen na samotný začiatok bohoslužby, ale zvyčajne o čosi skôr, aby sa trocha upokojil, sústredil a vnútorne pripravil. Uvedený prístup k nedeli a jej bohoslužbám (ako aj k prikázaným a vôbec významnejším sviatkom) treba považovať za štandard.
Keď teda kresťan mešká na svätú liturgiu, treba veľmi dobre zvážiť príčiny. Ak musel byť v práci (lebo je napríklad zdravotníkom, policajtom či hasičom, takže občas musí ísť do zamestnania aj v nedeľu) a hneď, ako mohol, sa odtiaľ ponáhľal do chrámu, aby sa zúčastnil aspoň časti božskej liturgie, keď nemôže celej, nie je mu čo vyčítať, práve naopak. Ak kresťan mešká na svätú liturgiu z akejsi nemotornosti, ale stáva sa mu to iba veľmi zriedkavo, povedzme raz za rok alebo raz za pol roka, takisto si nemusí robiť väčšie výčitky, treba to hodnotiť ako jeden z tolerovateľných prejavov ľudskej nedokonalosti. Ak však kresťan mešká na svätú liturgiu častejšie, ba dokonca pravidelne, ťažko to môžeme hodnotiť inak ako znak nedbalosti k duchovnému životu, viere, cirkvi, vlastnej spáse. Taký človek by mal okamžite a veľmi seriózne popracovať na tom, aby sa uvedeného stavu zbavil.
Kedysi platili (v niektorých východných pravoslávnych cirkvách sa dodnes dodržiavajú) veľmi prísne požiadavky na toho, kto chcel na božskej liturgii prijať Eucharistiu. Vôbec nestačilo, aby sa zúčastnil celej svätej liturgie, to bolo absolútne samozrejmé. Musel byť prítomný aj na večierni a utierni s prvou hodinkou, doma sa musel pomodliť veľké povečerie s niekoľkými kánonmi a špeciálne modlitbové pravidlo a musel byť prítomný aj na modlitbe tretej a šiestej hodinky. Okrem toho sa musel prísne postiť od večera, najneskôr však od polnoci, a to nielen od akéhokoľvek pokrmu, ale aj od vody a intímneho styku. Ak si tieto skutočnosti uvedomíme, tak musíme uznať, že v súčasnosti platné pravidlo, podľa ktorého stačí zdržiavať sa od pokrmu a nápoja, aj to okrem vody, jednu hodinu pred svätým prijímaním a zúčastniť sa božskej liturgie, predstavuje totálne minimum, od ktorého sa naozaj nedá ustúpiť už ani o krôčik. 
Keď chceme prijať Eucharistiu, nejde len a výlučne o to, aby sme nemali ťažký hriech – to je absolútne samozrejmé. Ide aj o to, aby sme boli na pristúpenie k nej patrične pripravení. Dá sa povedať, že miera duchovného úžitku z požitia Kristovho tela a krvi u dospelého človeka je priamo úmerná jeho disponovanosti. Prijatie Eucharistie môže byť človeku dokonca na ujmu, záhubu, duchovnú smrť (porov. napr. 1 Kor 11, 27 – 32). V tejto súvislosti majme na pamäti, že celá svätá liturgia (a nielen ona) so všetkými svojimi časťami, so svojimi ekténiami, antifónami, hymnami, čítaniami a podobne, nás pripravuje na prospešné prijatie Eucharistie. Ak na niektorých častiach nie sme prítomní, dokonca často, či je naša disponovanosť dostatočná, je prinajmenšom otázne. 
V minulosti sa odborníci na morálnu teológiu pomerne často zaoberali otázkou, akú časť bohoslužby môže kresťan vymeškať, aby bola jeho účasť na nej ešte platná. Pri aplikovaní ich záverov, pochádzajúcich z prostredia latinských cirkví na naše podmienky, sa spravidla hovorilo, že ak kresťan príde do malého vchodu (sprievod a vstup diakona či kňaza s evanjeliárom okolo prestola cez severné a cárske dvere), účasť je ešte platná, takže nemá ťažký hriech, iba ľahký. Som naklonený pripustiť, že tento názor je správny, ale výlučne pod jednou podmienkou: že ide o celkom ojedinelú, výslovne zriedkavú situáciu. Ak však nastáva permanentne, odporúčal by som tým, ktorých sa to týka, nepristupovať k Eucharistii, kým tento stav nezmenia. Ide totiž o závažnú laxnosť vo vzťahu k duchovnému životu, ktorá je podľa môjho presvedčenia nezlučiteľná s účasťou na Kristovom tele a krvi.

presbyter M. Gajdoš

Prečo je potrebné modliť sa aj v chráme a nielen doma?

Vo všetkom je najlepšie poučiť sa z príkladu Ježiša Krista. A ako sa Kristus modlil? Niekedy sám, napríklad na hore, pri mori, alebo v záhrade, a niekedy spoločne s ľuďmi v chráme. Takto to máme robiť aj my. Boli sme stvorení ako spoločenské bytosti a to sa má prejavovať aj v modlitbe. Každý, kto má naozaj rád Boha, chce byť v Jeho dome, čiže v chráme, kde sa s Ním v prijímaní môžeme priamo stretnúť. V chráme môžeme stretnúť aj svojich duchovných bratov a sestry. Ak ich máme radi, potom s nimi budeme určite radi aj pri modlitbe. Navzájom jeden druhého posilníme, povzbudíme a čo je veľmi dôležité, poslúžime jeden druhé mu rôznym spôsobom – spevom, obsluhou, vypočutím, dobrou radou alebo aj materiálne. Náš vzťah k spoločnej bohoslužbe takto vyjadruje živosť našej viery v Boha a lásky k blížnym. Preto sv. Ján Lestvičník hovorí, že ak chceme vedieť, či je niekto duchovne živý, s úplnou istotou to spoznáme podľa toho, či sa rád zúčastňuje spoločných bohoslužieb v chráme.

^{Znamenie kríža sa vykonáva pravou rukou. Spojíme tri prsty (palec, ukazovák a prostredník) a ďalšie dva (prstenník a malíček) zohneme v dlani. Tri spojené prsty položíme na čelo, na brucho, na pravé a potom na ľavé rameno, znázorňujúc na sebe kríž, spustíme ruky a ukloníme sa. Spojenie troch prstov označuje našu vieru vo Svätú Trojicu: Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého, dve ohnuté prsty označujú našu vieru v Božieho Syna Ježiša Krista: že On má dve prirodzenosti - je Boh a Človek - a pre našu spásu zostúpil z nebies na zem. Znamenie kríža na čele - posväcuje um a našu myseľ, na bruchu - posväcuje naše vnútorné city, na ramenách - posväcuje telesné sily a vzýva požehnanie na diela našich rúk.}

^{Znamenie kríža, podľa učenia svätých otcov, malo by sa vykonávať takto: zložené tri prsty pravej ruky, položíme na čelo, na brucho, na pravé rameno i na ľavé a potom, keď sme na seba položili znamenie kríža, sa ukloníme. O tých, ktorí sa žehnajú všetkými piatimi prstami, alebo sa klaňajú ešte pred ukončením znamenia kríža, alebo mávajú vo vzduchu rukami, alebo na hrudi, hovoril svätý Ján Zlatoústy takto: „Tomuto búrlivému mávaniu sa radujú démoni“. Naopak, znamenie kríža, vykonávané oddane s vierou a úctou, desí besov (démonov), upokojí hriešne vášne a priťahuje Božiu milosť.}