Svätý a veľký štvrtok

Vo Svätý a veľký štvrtok svätí Otcovia, tak ako to prijali od svätých Apoštolov, ako aj zo svätých a Božích evanjelií, dobre urobili, keď prikázali konať spomienku na štyri udalosti: sväté umytie nôh, tajomnú večeru a na nej odovzdanie nám úžasných Tajomstiev, nadprirodzenú modlitbu i samotnú zradu (Krista)

Pretože Hebrejská Pascha sa mala sláviť po piatku, patrilo sa nasledovať príklad a zachovať vernosť v tom, aby sa aj Kristus – naša Pascha obetoval v tento deň a preto, ako hovoria svätí Otcovia, náš Pán, Ježiš Kristus ju posunul a slávil so svojimi učeníkmi vo štvrtok večer. Tento večer ako aj celý piatok sa u Hebrejov považuje za jeden deň a nazývajú ho nocodeň. Niektorí tvrdia, že Pán túto paschu slávil so svojimi učeníkmi tak, ako to predpisoval zákon. Hovorí o tom aj svätý Zlatoústy. Najprv stáli opásaní, so sandálmi na nohách, opierajúc sa o svoju palicu. Potom robili aj iné obrady, ako to predpisoval zákon, aby ho neporušili. Toto všetko pripravil Zebedej. Veľký Atanáz vraví, že to bol on, čo niesol krčah vody, hoci niektorí o tom hovoria ináč. Potom ukázal učeníkom všetko pripravené i hornú sieň, v ktorej nám malo byť odovzdané Tajomstvo Paschy, keď nadíde noc.

Pri večeri (Ježiš) zasadol s dvanástimi. Vedz, že táto pascha nebola úplne podľa zákona, lebo pri večeri sediac za stolom jedli chlieb a mali aj vodu. Podľa zákonnej paschy všetko malo byť pečené na ohni a bez kvasu. Skôr než začali večerať, lebo tak vraví svätý Zlatoústy, Pán vstal od večere, zobliekol si odev, nalial vody do umývadla a všetko robil sám, aby tak zahanbil Judáša a tiež pripomenul ostatným učeníkom, že nemajú hľadať prvé miesta. Po umytí nôh im to sám povedal hovoriac: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých.“ Sám seba im takýmto spôsobom dal za príklad. Zdá sa, že ako prvému zo všetkých umyl Kristus nohy Judášovi, ktorý si skoro a bez hanby sadol stolovať. Napokon prišiel i k Petrovi, no on, najhorlivejší zo všetkých, bránil v tom Učiteľovi, potom však dovolil. Keď im teda umyl nohy a ukázal tak preslávnu výšinu pokory, znova si vzal odev, zasadol k stolu a prikázal im milovať druh druha nehľadajúc prvenstvo. Počas jedla poukázal na svoju zradu. Učeníci boli v rozpakoch nad týmito slovami a Ježiš potichu pošepol Jánovi: „Ten, komu podám namočenú smidku, to je ten, čo ma zradí.“  Keby bol o tom vedel Peter, najhorlivejší zo všetkých, asi by bol Judáša zabil. Ježiš znova povedal: „Ten, čo so mnou namáča ruku v mise, to je on.“ Tak sa aj stalo. Po malej chvíli vzal (Ježiš) chlieb a povedal: „Vezmite a jedzte!“  Podobne aj čašu hovoriac: „Pite z nej všetci, toto je moja krv novej zmluvy, toto robte na moju pamiatku.“  Toto konajúc, aj sám jedol a pil s nimi.

Všimni si, že (kvasený, pozn. prekladateľa) chlieb nazval svojím telom, a nie nekvasený.  Nech sa teda zahanbia tí, čo prinášajú na obetu nekvasený chlieb. Po prijatí chleba vošiel do Judáša satan. Predtým ho pokúšal, no teraz sa ho celkom zmocnil. Odišiel a dohodol sa s veľkňazmi, že im ho (Ježiša) vydá za tridsať strieborných. Po večeri odišli učeníci na Olivový vrch, na miesto zvané Getsemani. Potom im Ježiš povedal: „Vy všetci sa na mne tejto noci pohoršíte.“ Peter mu vravel: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“ On mu však riekol: „Skôr, ako kohút dva razy zaspieva, trikrát ma zaprieš.“ Tak sa aj stalo. Petra sa zmocnil obrovský strach. Ale Boh, ktorý zjavuje moc bezmocným bytiam, odovzdal mu do rúk celý svet, aby kvôli tomu, čo sám na sebe skúsil, bol aj on milosrdný k hriešnikom. Trojité zapretie Petra zobrazuje hriech všetkých ľudí voči Bohu. Prvýkrát ako príkaz, ktorý prestúpil Adam, druhýkrát ako prestúpenie písaného zákona a tretíkrát ako samotné vtelenie Slova. Spasiteľ to uzdravil trojitým pokáním, keď sa Petra trikrát opýtal: „Miluješ ma?“

Potom povedal učeníkom, (ukazujúc ako strašná je smrť pre ľudí): „Moja duša je smutná až na smrť.“ A podišiel tak ďaleko, čo by dohodil kameňom a trikrát sa modlil hovoriac: „Otče môj, ak ma táto čaša nemôže minúť a musím ju piť, nech sa stane tvoja vôľa.” A znova: „Otče môj, ak je to možné, nech ma minie táto čaša.“ Keďže to hovoril ako človek, šikovne prišiel diabol, aby sa bál a myslel si, že ako človek nemôže preseknúť toto tajomstvo smrťou na kríži. Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?“  Ty, ktorý si povedal, že ma neopustíš, teraz spíš s ostatnými. Potom prešli za potok Cedron. Tam bola záhrada. Vošiel do nej on i jeho učeníci. O tom mieste však vedel aj jeho zradca Judáš, lebo Ježiš sa tam často schádzal so svojimi učeníkmi. Vzal nejakých vojakov, a ľudí, ktorí ho nasledovali, a dohodol sa s nimi, že keď prídu k Ježišovi, koho pobozká, to je on. Povedal to, lebo mnohokrát sa musel brániť, lebo nepochádzal z ich stredu. Ale aj tu sám Ježiš popodišiel k nim a opýtal sa ich: „Koho hľadáte?” Oni ho nepoznali, nie pretože bola noc, lebo mali svetlá a horeli im sviece, ale strachom cúvli a popadali na zem. Judášovi, ktorý mal mešec, Kristus povedal: „Priateľu, načo si prišiel?“, čo znamená: „Judáš, to, načo si prišiel, je v pravý čas.“  A znova povedal: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali.“ Prišli v noci, aby z národa nepovstala žiadna vzbura. Vtedy horlivý Peter vytasil meč, pretože bol pripravený od večere, a zasiahol veľkňazovho sluhu menom Malchus a odťal mu pravé ucho. Ježiš vedel, že Veľkňazi povedia: Nie je dobré zákon počúvať a zachovávať. Preto Ježiš zabránil Petrovi, lebo nie je dobré používať meč služobníkovi duchovného muža a Malchusovo ucho uzdravil. Vtedy zviazaného Ježiša priviedli na dvor veľkňaza Annáša, ktorý bol  tesťom Kajfáša. Tam boli zhromaždení všetci, ktorí sa hlásili ku Kristovi, farizeji aj zákonníci. Tu ho pri slúžkinom spoznaní Peter zaprel a keď sa noc míňala, kohút tretíkrát zakikiríkal. On sa na všetko rozpamätal a horko zaplakal. Nadránom previedli Ježiša od Annáša ku veľkňazovi Kajfášovi, kde prijal opľúvanie a boli pozvaní falošní svedkovia. Kajfáš ho na svitaní poslal k Pilátovi. Tí, ktorí ho priviedli, nevošli do pretória, čiže vládnej budovy, aby sa nepoškvrnili a mohli jesť paschu. Veľkňazi a farizeji sa zhromaždili, aby súrne protizákonne preložili paschu, ako hovorí božský Zlatoústy, lebo v noc kedy ju mali jesť, chceli zabiť Krista. A pretože boli dĺžni ju jesť, zjavil  ju Kristus, pred jedením poslednej večere so svojimi učeníkmi, alebo ako bolo v zákone písané alebo povedané a pravdivé. Preto Ján hovorí pred sviatkom Paschy. 

Pre toto všetko vyššie spomínané, aj my oslavujeme vo štvrtok a v nasledujúcu noc, pripomínajúc si strašné a nevypovedateľné skutky a takto s bázňou konáme.

Pre svoje nevysloviteľné milosrdenstvo Kriste Bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen.