V izraelskom národe bola obriezka úkonom, ktorý sa vykonával na každom narodenom dieťati mužského pohlavia. Rituál obrezania sa vykonával na ôsmy deň po narodení dieťaťa a pri tejto príležitosti mu dávali aj meno.
Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva.
Obriezka vykonaná aj na Ježišovi Kristovi predstavovala po celé dejiny Izraela predobraz sviatosti krstu. Obriezkou sa totiž starozákonný človek stáva členom Božieho ľudu tak, ako sa novozákonný človek stáva krstom členom Kristovho kráľovstva. Svätý apoštol Pavol v liste Kolosanom píše: "V ňom, (v Ježišovi Kristovi), ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením z hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych." (Kol 2,11-12).
Východná cirkev slávi osobitný sviatok Obrezania Pána od 4. storočia. Od 6. storočia sa sviatok Obrezania Pána slávil v Galii, v Ríme až od 7. storočia. Počnúc 8. storočím figuroval sviatok Obrezania Pána v byzantskom kalendári ako jeden z dvanástich veľkých sviatkov.
Ikonografia Obrezania Pána, nakoľko je možné posúdiť to podľa niekoľkých vzácnych ikon, znázorňuje tento výjav veľmi jednoducho: dieťa drží na kolenách kňaz z chrámu, ktorý sedí na tróne. Pred ním na kolenách kľačí služobník - chirurg, ktorý sa snaží vykonať operáciu. Pri tejto príležitosti dávali rodičia dieťaťu meno, ktoré malo vyjadrovať jeho identitu a poslanie. Vynikajúcim príkladom je meno Ježiš, ktoré znamená Jahve zachraňuje. Toto meno mu nevybrali rodičia, ale zjavil ho archanjel Gabriel už pri zvestovaní.
V trebníku v byzantskom obrade je na ôsmy deň po narodení dieťaťa predpísaný krátky obrad s modlitbou, pri ktorom sa dieťaťu dáva meno.
zdroj: www.grkatvt.sk
V staroveku vynikala vysokou vzdelanosťou obyvateľstva predovšetkým Kapadócia (Kappadokia), východná časť Malej Ázie, dnešného Turecka. V jej hlavnom meste Cézarea (Kaisareia) bývali aj Bazil a Emmélia, manželia svätého života (pamiatka 8. alebo 30. mája, v Rusku 1. januára). Pochádzali z popredných rodov s bohatou kresťanskou tradíciou a mali desať detí. Dcéra Makrína sa rozhodla po nečakanej smrti snúbenca pre mníšsky život a uctievame ju ako svätú (liturgická pamiatka 19. júla), ďalšie štyri dcéry sa vydali. Spomedzi piatich synov jeden zomrel krátko po narodení, Naukratios bol prísnym askétom a je vyhlásený za svätého (pamiatka 8. júna), ďalší traja synovia sa stali biskupmi a aj ich považujeme za svätých: Bazil dostal prívlastok Veľký (liturgická pamiatka 1. a 30. januára)a bol biskupom v Cézarei, Peter v Sebastei (pamiatka 9. januára) a Gregor v Nysse (liturgická pamiatka 10. januára).
Bazil (Basileos), v slovanskej podobe tiež Vasil, sa narodil okolo roku 330. Otec sa venoval nielen jeho kresťanskej formácii, ale aj vzdelávaniu. Silne ho ovplyvnila stará matka Makrína, totiž Makrína Staršia, žiačka svätého Gregora Divotvorcu, neocézarejského biskupa (liturgická pamiatka 17. novembra), ktorú tiež považujeme za svätú (pamiatka 30. mája).
Budúci svätec študoval najprv v rodnej Cézarei, potom u slávneho sofistu Libania v Konštantínopole, a napokon u viacerých vychýrených učiteľov v Aténach. Tam sa spoznal s budúcim cisárom Juliánom Odpadlíkom (361 – 363) a tam sa zrodilo jeho hlboké priateľstvo so svätým Gregorom Teológom (liturgická pamiatka 25. a 30. januára), neskorším konštantínopolským patriarchom (379 – 381).
Okolo roku 356 sa vrátil do Cézarey a pôsobil ako učiteľ rétoriky. V tom čase sa objavili u Bazila sklony k namyslenosti, no jeho sestra Makrína ho „priviedla k rozumu“, a dokonca v ňom prebudila túžbu po živote zasvätenom Bohu. Bazil preto vycestoval do Egypta, aby sa zoznámil s poprednými učiteľmi duchovnosti, akými boli Pachómios Veľký (liturgická pamiatka 15. mája) a Makarios Egyptský (liturgická pamiatka 19. januára). Na svojej zastávke v Aténach priviedol ku kresťanskej viere svojho niekdajšieho učiteľa Ebbula. V Jeruzaleme prijal svätý krst (v tom čase sa bežne odkladal na obdobie dospelosti), v Antiochii bol vysvätený na diakona a veľa sa venoval vysvetľovaniu Svätého písma. Po krátkom čase sa vrátil do Cézarey, kde ho miestny arcibiskup Eusebios vysvätil na kňaza. Jeho úspechy však vyvolali hierarchovu žiarlivosť, preto sa Bazil utiahol na rodinný pozemok Annisoi (dnes oproti dedinke Sunisa-Uluköy) a venoval sa vlastnému duchovnému rastu. Zhromaždil okolo seba viacerých mužov, okrem iného aj svojho priateľa Gregora Teológa, a napísal pravidlá spoločného mníšskeho života, ktorými sa veľká časť východných mníchov riadi dodnes a ktorými sa inšpiroval aj svätý Benedikt (liturgická pamiatka 14. marca) pri zostavovaní pravidiel života západných rehoľníkov – benediktínov.
Po istom čase arcibiskup Eusebios oľutoval svoje správanie a požiadal Bazila, aby sa vrátil a pomohol mu v zápase proti arianizmu (mylné učenie, podľa ktorého Syn nie je rovný Otcovi), čo sa naozaj stalo. Keď v roku 370 odišiel Eusebios do večnosti, synoda zvolila za nového cézarejského arcibiskupa práve jeho. V tomto úrade pôsobil s veľkou horlivosťou až do svojej telesnej smrti - 1. januára 379. Pohrebu sa zúčastnili nielen kresťania, ale dokonca aj celé zástupy Židov a pohanov.
Okrem spomínaných pravidiel spoločného mníšskeho života sa zachovalo množstvo ďalších Bazilových diel, napríklad spis Proti Eunomiovi, kde vyvracia arianizmus, dielo O Svätom Duchu, v ktorom dokazuje rovnosť Svätého Ducha s Otcom i Synom, výklady Svätého písma a homílie. V slovenskom jazyku je dostupných niekoľko desiatok jeho listov, ďalej spis Povzbudenie mladým, kde pobáda študovať diela pohanských autorov a Hexaémeron, podrobný výklad statí Svätého písma o stvorení sveta. Svätému Bazilovi sa pripisuje tiež autorstvo anafory (centrálna časť svätej liturgie), ktorá sa v cirkvách konštantínopolskej tradície, medzi ktoré patríme aj my, používa desaťkrát ročne.