PRÍPRAVA NA VEĽKÝ PÔST 1. TÚŽBA /Nedeľa Zacheova/

Už niekoľko týždňov pred samotným začiatkom Veľkého pôstu Cirkev oznamuje jeho príchod a pozýva nás do obdobia predveľkopôstnej prípravy. Je charakteristickou črtou vychodnej liturgickej tradície, že každý veľký sviatok alebo obdobie - Pascha, Narodenie Isusa Christa, Veľký pôst atď., sa oznamujú a „pripravujú“ vopred. Prečo? Pretože Cirkev hlboko psychologicky nazerá na ľudskú prirodzenosť. Poznajúc nedostatočnú koncentrovanosť a značné „posvetštenie“ nášho života Cirkev vie o našej nespôsobilosti k rýchlym zmenám, k náhlemu prechodu z jedného duchovného alebo mentálneho stavu do druhého. A tak dlho pred samotným začiatkom veľkopôstneho úsilia sústreďuje Cirkev našu pozornosť na jeho vážnosť a volá k rozjímaniu nad jeho významom. Skôr než začneme praktizovať Veľký pôst, Cirkev nás oboznamuje s jeho významom. Táto príprava zahŕňa päť na seba nadväzujúcich nedieľ tesne predchádzajúcich Veľký pôst. Každá z nich sa prostredníctvom čítania konkrétnych textov Evanjelia venuje určitému základnému aspektu pokánia

Celkom prvým ohlásením Veľkého pôstu je nedeľa, keď sa z Evanjelia číta príbeh o Zacheovi /Lk 19,1-10/. Je to príbeh o človeku, ktorý bol príliš malý na to, aby mohol zo zástupu vidieť Isusa, no ktorý tak veľmi túžil uvidieť Ho, že vyliezol na strom. Isus reagoval na jeho túžbu a navštívil jeho dom. Takto sa témou prvého ohlásenia Veľkého pôstu stáva túžba. Človek nasleduje svoju túžbu. Dokonca možno povedať, že samotný človek je túžbou a Evanjelium túto základnú psychologickú pravdu o ľudskej prirodzenosti potvrdzuje: „Kde je váš poklad,“ hovorí Christos, „tam bude aj vaše srdce.“ Silná túžba prekonáva prirodzenú obmedzenosť človeka, a preto keď si niečo vášnivo želá, dokáže veci, ktorých je „normálne“ neschopný. Súc „nízkym“, človek sa prekonáva a transcenduje. Jedinou otázkou potom zostáva, či si želáme správne veci, či sila našej túžby je namierená k dobrému cieľu, alebo či - slovami existencialistického ateistu Jeana Paula Sartra - je človek „neužitočnou vášňou“.

Zacheus si želal „správnu vec“, chcel vidieť Christa a dostať sa k Nemu. On je prvým symbolom pokánia, pretože pokánie sa začína znovuobjavením hlbokej prirodzenosti každej túžby - túžby po Bohu a Jeho spravodlivosti, po pravom živote. Zacheus je „malý“, plytký, hriešny a obmedzený, avšak jeho túžba všetko prekonáva. „Vynucuje“ si Christovu pozornosť a to privádza Christa do jeho domu. Také je teda prvé ohlásenie, prvé pozvanie. Musíme túžiť po tom, čo je v nás najhlbšie a najpravdivejšie, pocítiť smäd a hlad po Absolútne, ktoré je v nás, či už si to uvedomujeme alebo nie a ktoré, ak sa od neho odvraciame a odmietame ho, z nás skutočne robí „neužitočnú vášeň“. A ak túžime dostatočne hlboko a dostatočne silno, Christos odpovie.

2. POKORA 

/Nedeľa mýtnika a farizeja/

^{Nasledujúca nedeľa sa volá „Nedeľa mýtnika a farizeja“. V predvečer tohto dňa, v sobotu na večernej bohoslužbe (večierni) sa prvýkrát otvára liturgická kniha veľkopôstneho obdobia - Trioda  a texty z tejto knihy sa pridávajú k bežným nedeľným piesňam a modlitbám. Tieto texty odhaľujú a rozvíjajú ďalší dôležitý aspekt pokánia - pokoru.}

^{Čítanie z Evanjelia (Lk 18,10-14) zobrazuje muža, ktorý je so sebou stále spokojný a myslí si, že spĺňa všetky náboženské požiadavky. Je sebavedomý a hrdý sám na seba. V skutočnosti však prekrúca zmysel náboženstva. Redukuje ho na vonkajšie prejavy a svoju zbožnosť meria množstvom peňazí, ktoré obetuje na chrám. Naopak mýtnik sa ponižuje a jeho pokora ho ospravedlňuje pred Bohom. Pokiaľ existuje mravná kvalita, na ktorú sa v súčasnosti takmer vôbec neberie ohľad a je dokonca odmietaná, tak je to skutočne pokora. Kultúra, v ktorej žijeme, v nás neustále vzbudzuje pocit hrdosti, sebaospravedlňovania a sebaoslavovania. Je založená na domnienke, že človek dokáže sám sebou dosiahnuť čokoľvek a Boha zobrazuje dokonca ako takého, ktorý „vzdáva rešpekt“ ľudským výkonom a dobrým skutkom. Pokora, nech je osobná alebo spoločná, etnická alebo nacionálna, považuje sa za znak slabosti, za niečo nedôstojné skutočného človeka. Dokonca naše Cirkvi - či nie sú nasiaknuté tým istým farizejským duchom? Či aj my nechceme, aby každý náš príspevok, každý „dobrý čin“, všetko, čo robíme „pre Cirkev“, bolo uznané, ocenené a stalo sa všeobecne známym?}

^{Nuž, čo je to pokora? Odpoveď na túto otázku sa môže zdať paradoxnou, pretože je zakorenená vo zvláštnom tvrdení: Samotný Boh je pokorný! Teraz je jasné každému, kto pozná Boha, kto Ho vidí v Jeho stvorení a spasiteľnom konaní, že pokora je skutočne božská vlastnosť, samotný obsah a žiarenie tej slávy, ktorá, ako spievame počas božskej liturgie, napĺňa nebo i zem. Naša ľudská mentalita má sklon k tomu, aby „slávu“ a „pokoru“ postavila proti sebe, vidiac v tom druhom akúsi chybu alebo nedostatok. Podľa nás je to naša nevedomosť alebo neschopnosť, ktorá nás robí, alebo by mohla robiť skromnými. Pre moderného človeka, živeného publicitou, sebavedomím a nekonečnou oslavou seba samého, je ťažké pochopiť, že všetko to, čo je úplne dokonalé, krásne a dobré, je zároveň prirodzene skromné, pretože práve pre svoju dokonalosť nepotrebuje „publicitu“, vonkajšiu slávu alebo akékoľvek predvádzanie sa. Boh je pokorný, pretože je dokonalý, Jeho pokora je Jeho slávou a prameňom všetkej pravej krásy, dokonalosti a dobroty a každý, kto sa približuje k Bohu a pozná Ho, sa okamžite pripája k božskej pokore a je ňou skrášľovaný. To platí o Márii, Matke Kristovej, z ktorej pokora spravila radosť celého stvorenia a najväčšie odhalenie krásy na Zemi, to platí o všetkých svätých a to platí o každej ľudskej bytosti počas vzácnych chvíľ jej spojenia s Bohom.}

^{Ako sa niekto môže stať pokorným? Pre kresťana je odpoveď jednoduchá: kontempláciou Krista, vtelenej Božskej pokory, Toho, na ktorom Boh raz a navždy zjavil svoju slávu ako pokoru a svoju pokoru ako slávu. V noc svojej najväčšej pokory Kristus povedal: „Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom“. Pokore sa človek učí kontempláciou Krista, ktorý vraví: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“. A nakoniec, učí sa jej aj prehodnocovaním a porovnávaním každého slova, skutku a celého života s Kristovým a zverovaním toho všetkého Jemu. Pretože bez Krista je pravá pokora nemožná, zatiaľ čo u farizeja sa dokonca aj praktizovanie náboženstva stáva pýchou, ďalšou formou farizejského sebaoslavovania.}

^{Veľkopôstne obdobie teda začína hľadaním a modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom pravého pokánia. Lebo pokánie je predovšetkým návratom k pravému usporiadaniu vecí, obnovením pravej vízie. Preto je zakorenené v pokore a pokora, božská a nádherná pokora, je jeho ovocím a koncom. Kondák tohto dňa hovorí: „Varujme sa pyšných rečí farizejových. Od mýtnika sa učme pokore. Kajúcne s ním volajme: Spasiteľu sveta, očisť svojích služobníkov“.} 

^{(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)}

3. NÁVRAT Z VYHNANSTVA

(Nedeľa Márnotratného syna)

Počas tretej nedele pripravujúcej nás na Veľký pôst počujeme podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Podobenstvo, spoločne s piesňami tohoto dňa, pred nami odhaľuje čas pokánia ako návrat človeka z vyhnanstva. Je nám hovorené, že márnotratný syn odišiel do ďalekej krajiny, kde minul všetko, čo mal. Ďaleká krajina! Je to jedinečná definícia postavenia človeka, ktorú si musíme uvedomiť a prijať za svoju, ak sa chceme začať približovať k Bohu. Človek, ktorý si toto ani len trocha neuvedomuje, ktorý nemal nikdy pocit, že je od Boha a od skutočného života vyhnaný, ten nikdy nepochopí, o čo v kresťanstve ide. A ten, kto sa cíti dokonale „doma“ v tomto svete a jeho živote, koho nikdy nezastihla nostalgická túžba po inej realite, nepochopí, čo je to pokánie.

Pokánie sa často jednoducho stotožňuje s chladným a „objektívnym“ vymenovaním hriechov a priestupkov, s aktom „uznania viny“ pred legálnym obvinením. Spoveď a rozhrešenie sa ponímajú ako akty právnej povahy. Tým sa ale prehliada niečo veľmi dôležité, bez čoho ani spoveď ani rozhrešenie nemajú žiadny skutočný význam alebo silu. To „niečo“ je práve pocit odcudzenia sa od Boha, od radosti zo spoločenstva s Ním, od pravého života, ktorý bol stvorený a darovaný Bohom. V skutočnosti nie je až také ťažké pri spovedi priznať, že som sa v predpísaných dňoch nepostil, alebo som vynechával modlitby či hneval sa. Avšak problém je v niečom inom, a to v poznaní, že som poškvrnil a stratil svoju duchovnú krásu, že sa nachádzam ďaleko od svojho pravého domova a skutočného života a že niečo drahocenné, čisté a krásne je beznádejne zborené v samotnej štruktúre môjho bytia. Toto predsa, a iba toto, je pokánie, a preto je to tiež obrovská túžba vrátiť sa, ísť späť, znovu získať ten stratený domov. Dostal som od Boha zázračné bohatstvá, v prvom rade život a možnosť tešiť sa z neho, naplniť ho zmyslom, láskou a poznaním, potom - v krste - nový život samotného Krista, dar Svätého Ducha, pokoj a radosť večného nebeského Kráľovstva.

Dostal som poznanie Boha a v Ňom poznanie všetkého ostatného a silu stať sa Božím synom. A toto všetko som stratil, toto všetko neustále strácam, a to

nielen jednotlivými „hriechmi“ a „priestupkami“, ale hriechom všetkých hriechov - odklonením mojej lásky od Boha, uprednostnením „ďalekej krajiny“ pred krásou Otcovho domu.

Je tu však Cirkev, aby mi pripomenula, čo som opustil a stratil. A počujúc jej hlas spomínam si na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa:

„Nerozumne som opustil slávny otcovský dom. Ľahkomyslne som premárnil bohatstvo, ktoré mi otec odovzdal.Teraz vo svojom nešťastí volám: „Dobrotivý otče, zhrešil som proti Tebe. Zhliadni na moje slzy a urob ma jedným zo svojích na´jomníkov“

A spoločne s tým, ako si spomínam, nachádzam v sebe aj túžbu a silu k návratu: „...vrátim sa do domu môjho Otca so slzami prosiac: prijmi ma za jedného zo svojich sluhov...“

Tu treba zvlášť spomenúť jednu konkrétnu liturgickú vec „Nedele márnotratného syna“. Na nedeľnej rannej bohoslužbe (utierni), po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja spievame smutný a nostalgický žalm 137:

Na brehu babylonských riek,

tam sme sedávali a plakali,

keď sme si spomínali na Sion.

Na vŕby tejto krajiny

vešali sme svoje citary.

Lebo tí, čo nás zajali,

žiadali od nás spevy

a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť:

„Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“

Akože môžeme spievať pieseň Pánovu

v cudzej krajine?

Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba,

nech mi odumrie pravica.

Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie,

keby som nepamätal na teba,

keby som Jeruzalem nepovýšil

za vrchol svojej radosti.

Nezabudni, Pane, synom Edomu

deň Jeruzalema,

keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte

až po samy základy.“

Babylonská dcéra, ty ničiteľka,

blahoslavený, kto ti odplatí zlo,

čo si nám spôsobila;

blahoslavený, kto chytí tvoje deti a hodí o skalu.

Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia v babylonskom zajatí, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, pretože svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom Absolútna. Tento žalm sa bude spievať ešte dvakrát, a to počas posledných dvoch nedieľ pred Veľkým pôstom. On odhaľuje samotný Veľký pôst ako putovanie a pokánie - ako návrat. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

4. POSLEDNÝ SÚD

(Nedeľa Mäsopôstna)

Nasledujúca nedeľa sa volá „mäsopôstna“, pretože počas týždňa, ktorý po nej nasleduje, je Cirkvou predpísaný čiastočný pôst, ktorý už spočíva v zdržanlivosti od mäsa. Toto pravidlo treba chápať vo svetle toho, čo tu už bolo skôr povedané o význame prípravy. Cirkev nás začína „prispôsobovať“ k tomu veľkému úsiliu, ktoré od nás bude očakávať o sedem dní neskôr. Vedie nás postupne, poznajúc našu krehkosť a vopred vidiac našu duchovnú slabosť.

V predvečer tohoto dňa (mäsopôstnej soboty) nás Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých „zosnulých v nádeji vzkriesenia a života večného“. Je to skutočne veľký deň modlitieb Cirkvi za jej členov, ktorí už odišli z pozemského života. Aby sme pochopili zmysel spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, musíme pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Kristus nezanechal svojim učeníkom doktrínu individuálnej spásy, ale nové prikázanie, „aby sa milovali navzájom“ a k tomu ešte dodal: „Podľa toho budú všetci poznať, že ste mojimi učeníkmi, že budete mať lásku medzi sebou.“ Láska je takto základom, samotným životom Cirkvi, ktorá je, slovami sv. Ignáca Antiochijského, „jednotou viery a lásky“. Hriech je absencia lásky, a teda rozdelenie, izolácia a vojna všetkých proti všetkým. Nový život, darovaný nám Kristom prostredníctvom Cirkvi, je predovšetkým životom zmierenia, „zjednotenia tých, ktorí boli rozptýlení“, obnovením lásky, narušenej hriechom. Ako sa však môžeme začať vracať k Bohu a zmierovaniu s Ním, ak sa sami v sebe nevrátime k jedinečnému novému prikázaniu lásky? Modlitby za zosnulých sú podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Boha, aby pamätal na tých, ktorých spomíname a pamätáme na nich, pretože ich milujeme. Modliac sa za nich, stretávame sa s nimi v Kristovi, ktorý je Láskou a ktorý, pretože je Láskou, prekonáva smrť, ktorá je konečným víťazstvom rozdelenia a nelásky. U Krista niet rozdielu medzi živými a zosnulými, pretože v Ňom sú všetci nažive. On je Život a tento Život je svetlom človeka. Milujúc Krista milujeme všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujúc všetkých tých, ktorí sú v Ňom, milujeme Krista - toto je zákon Cirkvi a jasný dôvod, prečo sa modlí za zosnulých. Je to skutočne naša láska v Kristovi, ktorá ich udržuje nažive, pretože ich udržuje         „v Kristovi“ a tak veľmi a beznádejne sa mýlia tí západní kresťania, ktorí buď redukujú modlitby za zosnulých na právnu doktrínu o „zásluhách“ a „odmenách“, alebo ich proste odmietajú ako neužitočné. Veľká večerná bohoslužba (večiereň) za zosnulých v mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu.

A je to zase láska, ktorá predstavuje tému mäsopustnej nedele. Evanjelium tohoto dňa obsahuje Kristovo podobenstvo o Poslednom súde (Mt 25,31-46). Keď Kristus príde, aby nás súdil, aké budú kritériá Jeho súdu? Podobenstvo odpovedá: láska - nielen obyčajný humanitný záujem o abstraktnú spravodlivosť a anonymného „chudáka“, ale konkrétna a osobná láska k ľudskej bytosti, ktorejkoľvek ľudskej bytosti, s ktorou sa mi Boh v mojom živote umožnil stretnúť. Kresťanská láska je „možná nemožnosť“ vidieť Krista v inom človeku, ktokoľvek by ním bol a ktorého sa Boh vo svojej večnej a tajomnej prozreteľnosti rozhodol uviesť do môjho života, hoci len na krátku chvíľu, nie iba ako príležitosť na „dobrý skutok“, alebo cvičenie sa v dobročinnosti, ale ako začiatok večného spoločenstva so samotným Bohom.

Podobenstvo o Poslednom súde hovorí o kresťanskej láske. Nie každý z nás je povolaný k práci pre „ľudstvo“, no každý dostal dar a milosť Kristovej lásky. Vieme, že každý človek nevyhnutne potrebuje túto osobnú lásku - uznanie jeho jedinečnej duše, v ktorej sa jedinečným spôsobom odráža krása celého stvorenia. Tiež vieme, že ľudia sú vo väzení, sú chorí, smädní a hladní, pretože táto osobná láska sa im odopiera. A konečne vieme aj to, že hoci rámec našej osobnej existencie je úzky a obmedzený, každý z nás bol učinený zodpovedným za maličkú časť Božieho kráľovstva, bol učinený zodpovedným samotným darom Kristovej lásky. A tak za to, či sme prijali túto zodpovednosť alebo nie, či sme milovali alebo milovať odmietli, za to budeme súdení. Pretože „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. 

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)

  5. ODPUSTENIE

(Nedeľa syropôstna)

A teraz sa už nachádzame v posledných dňoch pred samotným Veľkým pôstom. Už počas mäsopustneho týždňa, ktorý predchádza "nedeľu odpustenia", sú dva dni - streda a piatok - vyčlenené ako plne "veľkopôstne", božská liturgia sa nekoná a celý poriadok a typ bohoslužieb má liturgický charakter Veľkého pôstu. V stredu na večierni pozdravujeme Veľký pôst touto nádhernou piesňou:

Nastala pôstna jar, svetlo pokánia, očisťme sa, bratia, od všetkého zla. Darcovi svetla spievajúc voláme: Sláva Ti, jediný ľudomilný!

Potom, v sobotu syropustnu, si Cirkev pripomína všetkých, mužov a ženy, ktorí dosiahli "osvietenie prostredníctvom postenia" - svätých, ktorých príklad musíme nasledovať, vodcov v zložitom umení pôstu a pokánia. V boji, do ktorého čoskoro vstúpime, nie sme osamotení:

Vzdajme chválu zástupu svätých otcov, Antonovi Veľkému, Eutymovi Veľkému a všetkým ich spolubratom, ktorí prešli svoju životnú púť tak, akoby prechádzali rajskou sladkosťou...

Máme pomocníkov a príklady:

Vážime si váš príklad, svätí otcovia! Správne ste nás naučili, ako treba chodiť po pravej ceste. Ste požehnaní, pretože ste sa oddali Christovi...

Nakoniec prichádza posledný deň, zvyčajne nazývaný "nedeľou odpustenia". Avšak treba pamätať aj na jeho iné liturgické pomenovanie: "Vyhnanie Adama z raja". Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Doteraz sme sa dozvedeli, že človek bol stvorený pre raj, pre poznanie Boha a spoločenstvo s Ním. Hriech však zbavil človeka tohoto požehnaného života a jeho existencia na Zemi je vyhnanstvom. Christos, Spasiteľ sveta, však otvára bránu raja každému, kto Ho nasleduje a Cirkev, odhaľujúc nám krásu Jeho kráľovstva, robí z nášho života putovanie k nebeskému domovu. Tak sa na začiatku Veľkého pôstu podobáme Adamovi:

Adam bol vyhnaný z raja cez jedenie a sediac pred rajom plače a stoná: Beda mi, hriešnemu, lebo som nedokázal zachovať jediné Vládcovo prikázanie a stratil som všetky blahá. Najsvätejší raju, ktorý si bol kvôli mne vysadený a kvôli Eve zatvorený, pros tvojho i môjho Stvoriteľa, aby som sa mohol opäť opájať tvojimi kvetmi. A Spasiteľ na to: nechcem, aby zahynulo Moje stvorenie, ale chcem, aby bolo zachránené a došlo k poznaniu pravdy, pretože kto ku Mne prichádza, toho neodoženiem.

Veľký pôst je oslobodením z nášho zotročenia hriechom, z väzenia "tohoto sveta". A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu /Mt 6, 14-21/ uvádza podmienky oslobodenia. Prvou je postenie - odmietnutie akceptovania túžob a ponúk našej padlej prirodzenosti ako normálnych, snaha oslobodiť sa z ovládania duše telom a matériou. V každom prípade, ak chceme, aby bol náš pôst účinný, nesmie byť pokrytecký a vystatovačný. Postiť sa musíme tak, "aby nie ľudia videli, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti". Druhou podmienkou je odpustenie - "lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský". Triumfom hriechu, hlavnými príznakmi jeho vlády vo svete sú rozdelenie, protirečenie, izolácia, nenávisť. Preto prvým prelomom tejto pevnosti hriechu je odpustenie - návrat k jednote, vzájomnosti, láske. Odpustiť znamená vložiť medzi mňa a môjho "nepriateľa" žiarivé všeodpustenie samotného Boha. Odpustiť znamená odmietnuť beznádejnú "smrteľnosť" v medziľudských vzťahoch a zveriť ich Christovi. Odpustenie, to je naozajstný "vstup" nebeského Kráľovstva do hriešneho a padlého sveta. Veľký pôst sa fakticky začína večierňou tejto nedele. Táto unikátna bohoslužba, taká hlboká a krásna, sa v mnohých našich chrámoch nekoná! A pritom "náladu" Veľkého pôstu v pravoslávnej Cirkvi nedokáže lepšie odhaliť nič iné, ako táto bohoslužba. Nikde inde nie je lepšie poukázané na hlboký apel Veľkého pôstu k človeku.

Bohoslužba sa začína ako slávnostná večiereň so slúžiacimi vo svetlých rúchach. Piesne /stichiry/, ktoré nasledujú po žalme "Hospodi vozvach... /Hospodine, k Tebe volám/", ohlasujú príchod Veľkého pôstu a po ňom, priblíženie sa Paschy!

Pôstny čas začnime vo svetle. Pripravujúc sa k duchovnému boju, očisťme si duše aj telá. Tak ako od jedla, zdržíme sa aj od hriechov a nasýtime sa duchovne, aby sme, zdokonaľujúc sa v láske, boli dôstojní uvidieť utrpenie Christa Boha a svätú Paschu v duchovnej radosti.

Potom, ako zvyčajne, nasleduje vchod a večerná pieseň "Svite tichij svjatyja slavy... /Svetlo tiché svätej slávy/". Potom slúžiaci odchádza na "horné miesto" za oltárom, aby ohlásil večerný prokimen, ktorý stále ohlasuje koniec jedného a začiatok druhého dňa. Veľký prokimen tohto dňa ohlasuje začiatok Veľkého pôstu:

Ne otvrati lica Tvojeho ot otroka Tvojeho, jako skorbľu, skoro uslyši mja: voňmi duši mojej, i izbavi ju.

Neodvráť svoju tvár od Tvojho sluhu, pretože smútim! Skoro ma vypočuj, obráť svoju pozornosť na moju dušu a ochráň ju.

Započúvaj sa do jedinečnej melódie tohto verša - do toho náreku, ktorý náhle napĺňa celý chrám: "...jako skorbľu /lebo som zarmútený/..." - a pochopíš východiskový bod Veľkého pôstu - tajomnú zmes zúfalstva a nádeje, tmy a svetla. Celá príprava sa teraz skončila. Stojím pred Bohom, pred slávou a krásou Jeho kráľovstva. Uvedomujem si, že do neho patrím, že nemám iný domov, inú radosť, iný cieľ. Tiež si uvedomujem, že sa momentálne nachádzam mimo neho, v tme a smútku hriechu, a preto "smútim"! A konečne, uvedomujem si aj to, že iba Boh mi môže pomôcť v mojom zármutku, že iba On môže "vyliečiť moju dušu". A predovšetkým pravé pokánie je zúfalým volaním po tejto Božej pomoci.

Prokimen opakujeme päťkrát. A potom - Veľký pôst je tu! Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú. Keď slúžiaci prednáša prosby večernej ekténie, chór mu odpovedá pôstnym nápevom. Po prvýkrát sa číta veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s hlbokými (zemnými) poklonami. Na konci bohoslužby všetci veriaci pristupujú k duchovnému a navzájom prosia o odpustenie. Ale keď uskutočňujú tento rituál zmierenia a Veľký pôst je uvedený týmto aktom lásky, zjednotenia a bratstva, chór spieva paschálne piesne. Pred nami je štyridsať dní putovania po púšti Veľkého pôstu. Na jeho konci však už teraz svieti svetlo Paschy, svetlo nebeského Kráľovstva.  

(Prot. Alexander Schmemann / VEĽKÝ PÔST)