Eucharistia malým deťom – druhá katechéza

Milovaní bratia a sestry, ako už viete, od začiatku nového cirkevného roka, teda od 1. septembra 2017, bude v našej cirkvi dovolené malým deťom prijímať Eucharistiu. V katechéze, ktorú ste si mohli vypočuť v Nedeľu o Samaritánke, sme vám ukázali, že toto rozhodnutie Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku neprišlo nečakane, ale po mnohých rokoch skúmania, a zakladá sa na oficiálnych cirkevných dokumentoch. Niektoré z nich udeľovanie svätého prijímania malým deťom priamo či nepriamo odporúčajú, ďalšie ho predpokladajú, iné ho východným katolíckym cirkvám výslovne nariaďujú. 
Teraz sa zamerajme na to, že smernice rímskeho Apoštolského stolca, podľa ktorých máme podávať Eucharistiu malým deťom, neustanovujú niečo nové, čo nikdy nejestvovalo, ale práve naopak, čosi prastaré a pôvodné, od čoho sme v dôsledku rôznych okolností pomerne neskoro upustili.
Možný náznak predmetnej praxe nachádzame v Skutkoch svätých apoštolov. V nich sa uvádza, že svätý Peter pokrstil skupinu ľudí, ktorí sa z pohanstva obrátili ku Kristovi. Boli to veriaci, čo sa zhromaždili u stotníka Kornélia (10, 1 – 48). V tej istej novozákonnej knihe sa píše, že apoštol Pavol v meste Tyatiry pokrstil predavačku purpuru Lýdiu „s jej domom“ (Sk 16, 15), čiže so všetkými, čo u nej bývali. V obidvoch prípadoch je vysoko pravdepodobné, že medzi pokrstenými boli aj malé deti. Keďže v tých časoch sa spolu s krstom udeľovalo aj pomazanie svätým myrom a Eucharistia, môžeme predpokladať, že všetky tieto iniciačné sväté tajomstvá prijali aj tam prítomné deti.
Celkom jasné svedectvo danej praxe nachádzame v diele svätého Cypriána z Kartága s názvom O padlých z polovice 3. storočia. Autor hovorí o nemluvniatku, ktoré jeho mama priniesla na božskú liturgiu a diakon mu podal Eucharistiu. Svätý Cyprián spomína túto skutočnosť len mimochodom, ako vec úplne samozrejmú, a venuje sa iným súvislostiam. 
Ďalším cirkevným otcom, ktorého môžeme citovať, je blažený Augustín, hipponský biskup. Vo svojom Liste Vitaliovi zo začiatku 5. storočia bojuje proti pelagianizmu. Ide o blud, podľa ktorého na spásu nepotrebujeme Božiu milosť. Autor tvrdí, že malé deti môžu byť spasené, ak sú vďaka svojim krstným rodičom pokrstené a vďaka nim jedia Kristovo telo a pijú jeho krv. 
 Vážnym dôkazom je vyjadrenie svätého Leva, rímskeho pápeža. Patrík významným bojovníkom proti monofyzitizmu, teda bludu, podľa ktorého bol Kristus iba Bohom, nie však človekom, lebo jeho telo i duša boli zdanlivé, nie skutočné. Vo svojom Druhom liste kléru a ľudu mesta Konštantínopol z polovice 5. Storočia naznačuje, že Eucharistia je jedným z teologických dôkazov Božieho vtelenia. O tomto dôkaze podľa neho „nemlčí ani jazyk malých detí“. 
Veľmi poučné slová nachádzame v diele zo 6. storočia s názvom O cirkevnej hierarchii, ktoré sa tradične pripisuje svätému Dionýzovi Areopagitovi. Tento cirkevný otec píše: „Hierarcha dáva účasť na posvätných tajomstvá aj dieťaťu, aby sa nimi nasýtilo a nepoznalo iný život okrem toho, ktorý vždy smeruje k božskému; účastníka svätých tajomstiev obracia k svätosti, upevňuje ho vo svätých návykoch a v posvätnej kráse ho privádza k dokonalosti pod vplyvom nábožného krstného rodiča.“ 
Takto by sme mohli citovať diela ďalších cirkevných otcov, napríklad svätého Justína Filozofa (2. storočie) alebo rímskeho pápeža Inocenta I. (5. storočie). Pre krátkosť času však prejdime k iných písomným prameňom. 
Spis Apoštolské ustanovenia, ktorý pochádza zo 4. alebo 5. storočia, považuje prijímanie Eucharistie malými deťmi za celkom samozrejmú vec a takto stanovuje poradie, v ktorom k nemu majú pristúpiť: „Nato nech prijíma biskup, potom presbyteri, diakoni, poddiakoni, čitatelia, speváci a askéti, medzi ženami diakonky, panny a vdovy, potom deti a potom poporiadku všetok ľud, s bázňou a nábožnosťou, bez šumu.“ 
Bohoslužobná kniha latinskej (rímskokatolíckej) cirkvi Ordo Romanus zo 7. storočia je dôkazom toho, že v danom období prijímali Eucharistiu malé deti aj na kresťanskom Západe. Jedna z jej rubrík hovorí, že po krste a „po tomto (pomazaní) všetky deti prichádzajú na omšu a prijímajú...“.

V latinskej bohoslužobnej knihe s názvom Ordo officiorum ecclesiae Lateranensis z 12. storočia nachádzame dokonca samostatnú kapitolu s názvom „De communicatione parvulorum“, teda „O prijímaní detí“, v ktorej sa zdôrazňuje, že malé deti neprijímajú Eucharistiu iba v deň svojho krstu, ale aj v nasledujúcom období. Dokument tiež popisuje spôsob, akým sa tak deje. 
Spomedzi prameňov, ktoré priamo či nepriamo súvisia s naším územím, môžeme spomenúť Listinu kyjevského metropolitu Cyrila II. z 13. storočia, v ktorej sa uvádza: „Nech je po krste každý uznaný za hodného prečistého Božieho tela a drahocennej krvi...“. 
Zamoščská synoda z roku 1720, hoci práve ona zrušila podávanie Eucharistie malým deťom, ako si neskôr podrobnejšie vysvetlíme, je tiež dôkazom starobylosti tejto praxe. V bode 5 svojho „Dekrétu o Eucharistii“ totiž uvádza: „...u východných (kresťanov) sa nepretržite zachovával a ešte aj teraz zachováva zvyk podávať nemluvňatám a malým deťom, ktoré nemajú používanie rozumu, posvätnú Eucharistiu...“. 
Rímskokatolícky arcibiskup František Barkóczy, hoci túto skutočnosť kritizuje, predsa len je ďalším svedkom jej existencie u nás. Po vizitácii Mukačevskej eparchie v roku 1748 píše: „...na mnohých miestach, predovšetkým však v Satmárskej župe, dávajú Eucharistiu deťom pred užívaním rozumu.“ 
Pre každého katolíka musí byť nespochybniteľným dôkazom pôvodnosti praxe podávať Eucharistiu malým deťom dekrét rímskeho pápeža Pia X. s názvom Quam singulari z roku 1910, v ktorom sa uvádza: „Ježiš povedal: Nechajte deti, nebráňte im prichádzať ku mne, lebo im patrí nebeské kráľovstvo. Katolícka cirkev, pamätajúc na tieto slová, od samých počiatkov dbala o to, aby privádzali ku Kristovi deti prostredníctvom prijímania Eucharistie, ku ktorému prinášali dokonca nemluvňatá. Podľa predpisov starobylých liturgických kníh sa tak robilo až do 13. storočia a niekde tento zvyk pretrval ešte oveľa dlhšie. Až doteraz je tento zvyk aktuálny v gréckej cirkvi a v (iných) východných cirkvách. Aby sa zabránilo nebezpečenstvu, že deti môžu vypľuť premenené časti, Eucharistia sa im spočiatku podávala len pod spôsobom vína... Nemluvňatá mali účasť na eucharistickom stole nielen vo chvíli svätého krstu, ale prijímali aj potom...“. 
Ako teda vidíme, podávať Eucharistiu malým deťom nie je žiadna novota. Túto prax si nik z nás nemôže pamätať, lebo na našom území zanikla pred približne 250- timi rokmi, no siaha do počiatkov kresťanstva a mnoho storočí sa praktizovala aj u nás. Táto skutočnosť má mimoriadny význam, lebo v cirkvi by sme nemali zavádzať veci, ktoré nemajú oporu v Písme alebo Tradícii. Veríme, že obnovenie tejto praxe prinesie našim deťom a rodinám, ba celej cirkvi, nemalé požehnanie. 
Celý tento historický prierez nie je však natoľko dôležitý ako Kristova výzva „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život...“ (Jn 6,54) Nik z nás teda nemá právo zobrať tuto možnosť tým, ktorí vo svojej nevinnosti môžu Eucharistiu prijímať do svojho srdca bez toho, aby sa ešte museli spovedať.

Keď teda apoštoli v dnešnom evanjeliu bez mihnutia oka reagovali na Ježišovo pozvanie „Poďte za mnou...“ (Mt 4,19), o to viac je nám dôležité reagovať na Ježišovu výzvu „Poďte ku mne všetci...“ (Mt 11,28). Túto možnosť ísť k Ježišovi máme všetci vtedy, keď nám Ježiš pri svätej liturgii hovorí “Vezmite a jedzte: toto je moje telo. ... a ... Pite z neho všetci: toto je moja krv...“ (Mt 26, 26-28). Preto nie je rozumné, ak by rodičia upierali „právo“ na eucharistického Krista svojim vlastným deťom. 
A tak prax, ku ktorej sa vraciame podávaním eucharistického Krista nemluvňatám môže nám všetkým sprostredkovať milosti, ktoré plynú z tejto sviatosti pre všetky naše rodiny, v ktorých si uvedomia, že cez nevinnosť dieťaťa môže Boh žehnať spoločenstvu celej rodiny.