EUCHARISTIA MALÝM DEŤOM –  tretia katechéza

Drahí bratia a sestry, táto prax siaha do apoštolských čias a počas vyše tisíc rokov kresťanstva bola všeobecne rozšírená tak vo východných, ako aj v západných cirkvách. Teraz sa teda celkom logicky natíska otázka, kedy a prečo sa od tejto praxe upustilo.
Ako prvé odstúpili od uvedenej praxe miestne cirkvi latinskej tradície, čiže v podstate cirkvi rímskokatolícke. Išlo o postupný proces, ktorý prebiehal hlavne na prelome 12. a 13. storočia. Základné dôvody boli dva. Po prvé: V tomto období sa v latinských cirkvách začalo podávať sväté prijímanie iba pod spôsobom chleba. Keďže spočiatku musí dieťatko dostávať Eucharistiu výlučne pod spôsobom vína, malé deti bezprostredne po krste a tiež počas viacerých nasledujúcich mesiacov zrazu nemohli dostávať sväté prijímanie. Následne sa celkom spontánne stalo, že rodičia nepriniesli dieťa na sväté prijímanie ani vtedy, keď už bolo schopné prijímať pevný pokrm. Predmetná starobylá prax sa jednoducho nepozorovane vytratila. Po druhé: V danom období stále menej a menej ľudí vo všeobecnosti pristupovalo k svätému prijímaniu. Tento jav bol natoľko vážny, že latinské cirkvi považovali za potrebné prijať nariadenia, podľa ktorých je kresťan aspoň raz do roka povinný vyspovedať sa a prijať Eucharistiu. Keďže teda rodičia takmer nikdy nechodili na sväté prijímanie, mimovoľne naň neprinášali ani svoje malé deti. K týmto dvom základným dôvodom sa v latinských cirkvách pridružila obava, ktorá vyplývala z ich meniaceho sa postoja k Eucharistii, že by malé deti mohli prijímať nedôstojne a Eucharistiu takpovediac zneuctiť. Ako teda vidíme, v západných cirkvách sa od podávania svätého prijímania malým deťom neupustilo v rozhodujúcej miere zo zásadných a trvalo platných teologických dôvodov, ale skôr nebadane a z praktických príčin. Až neskôr, predovšetkým počas Tridentského koncilu (1545 – 1563), sa k tomuto novému prístupu vypracovalo teologické zdôvodnenie. Spočívalo najmä v tvrdení, že latinské cirkvi sa nedopustili žiadneho vážneho priestupku, keď prestali podávať Eucharistiu malým deťom, lebo pre ne nie je jej prijímanie nevyhnutnou podmienkou spásy. Podľa spomenutého koncilu Kristove slová: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53) sa nevzťahujú na malé deti, ale iba na tých, čo už majú používanie rozumu.
Celkom iná bola situácia vo východných katolíckych cirkvách, medzi ktoré patrí aj gréckokatolícka cirkev na území súčasnej Slovenskej republiky. U nás sa Eucharistia malým deťom kontinuálne podávala ešte mnoho ďalších storočí. Až v roku 1720 sa konala Zamoščská synoda, ktorá túto prax administratívnym nariadením ukončila. Jej ustanovenie možno hodnotiť ako do značnej miery rozporuplné. Tento snem totiž konštatuje, že ide o pôvodnú prax, ktorá sa u východných kresťanov nepretržite zachovávala a ešte stále zachováva, no napriek tomu požaduje jej zrušenie. Okrem toho na jednej strane túto prax ukončuje, no na strane druhej pripúšťa, že tam, kde by jej zrušenie spôsobovalo problémy, môže sa ponechať. Z dejín vieme, že uvedené nariadenie Zamoščskej synody sa dostávalo do života len postupne, takže na mnohých miestach sa Eucharistia malým deťom podávala ešte aj o tridsať rokov neskôr. Povedali sme, že situácia vo východných cirkvách bola z tohto hľadiska odlišná než v cirkvách latinskej tradície. Odlišnosť spočívala predovšetkým v motívoch ukončenia tejto starobylej praxe. Zatiaľ čo v latinských cirkvách došlo k tomu spontánne a v dôsledku vlastných teologických koncepcií, teda v podstate prirodzeným procesom, vo východných katolíckych cirkvách bola dôvodom latinizácia – túžba čo najviac sa podobať rímskokatolíckym cirkvám, a to bez ohľadu na vlastné dejiny, duchovnosť, právo, teologické názory a potreby, teda v istom zmysle neprirodzene a násilne. V tejto súvislosti si potrebujeme odpovedať ešte na jednu dôležitú otázku, ktorá sporadicky zaznieva z úst odporcov návratu k predmetnej starobylej praxi: Ak podávanie Eucharistie malým deťom v latinskom prostredí ospravedlnil a teologicky podoprel Tridentský koncil a ak ho v našom prostredí zrušila Zamoščská synoda, máme vôbec právo konať v rozpore s ich nariadeniami a túto prax vrátiť do života? Na túto výhradu je možné uviesť pomerne veľa protiargumentov, pre potreby tejto katechézy sa však uspokojme s niekoľkými základnými.

Po prvé: Tridentský koncil bol pri svojich formuláciách opatrný a v žiadnom prípade neoznačil podávanie Eucharistie malým deťom za čosi zlé alebo neprípustné. Vyhlásil, že nie je nevyhnutné pre spásu malého dieťaťa a odsúdil tých, čo by tvrdili opak. Jeho vyhlásenie však neznamená, že daná prax je chybná, alebo principiálne zakázaná, alebo úplne zbytočná. Čosi také Tridentský koncil ani vyhlásiť nemohol, lebo by tak odsúdil aj dlhodobú prax vlastnej cirkvi, hoci v danom čase už minulú.

Po druhé: Ustanovenia Zamoščskej synody (1720) a následne Ľvovskej synody (1891), hoci sa na našom území tešili veľkej úcte a uvádzali sa do života, v skutočnosti sa na nás nikdy nevzťahovali. Predmetný snem totiž nikdy neplatil pre Mukačevskú eparchiu, ktorej sme vtedy boli súčasťou.

Po tretie: Rímska Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví vyhlasuje, že ak je to nevyhnutné, východné katolícke cirkvi vo všeobecnosti „musia zmeniť neskoršie zavedenú prax i právo všade tam, kde by obidvoje boli v nesúlade s tu nastolenými princípmi, hoci by išlo aj o zmeny rozhodnutí synod alebo o vzdialenie sa od pokynov, ktoré boli vydané v rôznych obdobiach a z rôznych dôvodov kongregáciami Apoštolského stolca“ (porov. článok 39). 

Po štvrté: Jestvujú oficiálne cirkevné dokumenty, ktoré návrat k tejto praxi priamo i nepriamo nariaďujú . Nemôžeme predpokladať, že nám rímsky Apoštolský stolec nariaďuje vec, ktorá je v rozpore s cirkevným právom alebo dokonca s katolíckou teológiou. O to viac, že niektoré východné katolícke cirkvi túto prax už obnovili.

Po piate: Aby neostala v našich srdciach ani najmenšia obava či neistota, so súhlasom Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sa vladyka Ján Babjak, arcibiskup a metropolita, obrátil s danou otázkou na rímsku Kongregáciu pre náuku viery. Odpoveď prišla pomerne rýchlo, a to listom číslo 58/94 – 59258 zo dňa 28. februára 2017, podpísaným jej prefektom kardinálom Gerhardom Müllerom. Znela takto: „Po tom, čo sme sa podrobne zaoberali týmto prípadom, chcem Vám oznámiť, že z doktrinálneho hľadiska nič nebráni tomu, aby sa táto starobylá prax východných katolíckych cirkví sui iuris... opäť obnovila.“  Ak teda sledujeme „zápas“ o Eucharistiu v histórii cirkvi a aj dnes, nevdojak nám prichádza na um spor židov, ktorý vznikol po Ježišovej Eucharistickej reči pri Kafarnaume (Jn 6, 27 – 66). Ježiš tento spor ukončil výzvou na apoštolov: „Chcete aj vy odísť?“ (Jn 6,67) Akoby im ponúkol možnosť výberu medzi zotrvaním pri ňom s prijatím Eucharistie ako pokrmu, alebo ich odchodom v prípade neochoty pochopiť jeho zámer. Ako poznamenáva evanjelista Ján: „Mnohí ho vtedy opustili a už nechodili s ním“. Ba niektorí exegéti predpokladajú, že kdesi tam skrsla aj Judášova myšlienka na zradu: „To hovoril o Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, lebo on ho mal vydať...“ (Jn 6,71), a to práve po ustanovení Eucharistie pri poslednej večeri. My teda chceme chápať vážnosť Eucharistie pre každého pokrsteného, aj pre dieťa, ktoré ešte neužíva rozum, a to preto, lebo vieme, že na základe zodpovednosti rodičov sa dá budovať v dieťati aj ten duchovný základ, a to prijímaním eucharistického Krista, ktorý je tým pravým pokrmom pre dušu. Dnes je to náš vážny vstup do „histórie zápasov“ o Eucharistiu a nám zostáva len modliť sa a so všetkou zodpovednosťou prijať toho, ktorému po eucharistickej reči apoštol Peter povedal: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my veríme a my sme poznali, že ty si ten Svätý Boží“ (Jn 6,69). Vložme aj tieto „naše začiatky“ s eucharistickým prijímaním „nemluvniat“ a detí do rúk našej nebeskej Matky a ona, ktorá privádza ku Kristovi, dovedie k správnemu chápaniu dôležitosti Eucharistie a zodpovednosti voči deťom všetkých, ktorým Boží život v nás leží na srdci.