_{Eucharistia malým deťom – štvrtá katechéza}

^{Milí bratia a sestry, v predchádzajúcich katechézach ohľadom podávania Eucharistie malým deťom sme sa venovali rôznym historickým, teologickým a právnym aspektom tejto praxe. Naším cieľom je dosiahnuť niečo podobné, totiž premenenie, či dokonca zbožstvenie vlastnej postaty. Čo môže napomôcť dosiahnutie tejto méty viac, ako hodné prijímanie Kristovho tela a jeho drahocennej krvi? Sú to sväté tajomstvá, lebo oni pôsobia „ex opere operato“, teda mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy – neuskutočňujú sa spravodlivosťou človeka, ktorý ich udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha. Inak by sme malým deťom nemohli udeľovať ani svätý krst a pomazanie svätým myrom, čo však odnepamäti robíme. Hovoríme o deťoch, ktoré sú právoplatnými kresťanmi, lebo prijali sväté tajomstvo krstu a zvyčajne aj myropomazania, a nedopustili sa ťažkého hriechu. Nejestvuje teda žiadny relevantný dôvod odoprieť im Eucharistiu. Prečo by sme mali čakať, kým sa dopustia vážneho hriechu, aby sme ich najprv vyspovedali? Eucharistia je skutočné Kristovo telo a skutočná Kristova krv. Je mimoriadne dôležité – ešte viac v dnešnej dobe, prejavujúcej toľko známok morálneho a duchovného rozkladu – nečakať s udeľovaním Eucharistie dieťaťu dovtedy, kým začne hrešiť, možno aj vážne. Je nanajvýš žiaduce čím skôr „vypĺňať“ jeho dušu a srdce Ježišom Kristom. Ako vidíte, pri návrate k praxi podávania Eucharistie malým deťom ani zďaleka nejde o nostalgiu za „starými dobrými časmi,“ o pokus vrátiť sa do minulosti. Ide o záležitosť starobylú, ktorá má tiež ekumenický rozmer, no pritom mimoriadne aktuálnu a prospešnú pre duchovný život. Kňazi, ktorí s ňou majú dlhšiu skúsenosť, jednomyseľne potvrdzujú jej pozitívny vplyv na dieťa, jeho rodinu i celú farnosť.}

^{V tejto chvíli sa však musíme dotknúť aj niektorých praktických a pastoračných aspektov praxe, ku ktorej sa vraciame, napríklad medziobradových. Na našich bohoslužbách sú niekedy prítomní aj veriaci rímskokatolíckej cirkvi. Ak sa postavia spolu so svojimi malými deťmi do radu na sväté prijímanie, celkom určite nie je priestor na to, aby kňaz zisťoval, či náhodou nepatria k inému obradu – o to viac, že pri podrobnejšom skúmaní by sa mohlo zistiť, že právna skutočnosť je iná, ako si rodičia myslia (domnelé rímskokatolícke dieťa môže v skutočnosti patriť do gréckokatolíckej cirkvi a naopak). Navyše je sporné, či kňaz smie odoprieť Eucharistiu tomu, kto je platným členom Katolíckej Cirkvi a nedopustil sa žiadneho ťažkého hriechu, už vôbec nie verejne, a to len preto, lebo patrí k inej tradícii. O to viac, že kňaz je povinný konať v súlade s normami vlastného obradu. Na druhej strane by však nebolo korektné ignorovať, že v latinských cirkvách sa prijatie Eucharistie odďaľuje na obdobie po prvej svätej spovedi. Z uvedeného dôvodu bude úlohou rodičov takýchto detí sa rozhodnúť, či svojmu dieťaťu dovolia alebo nedovolia prijať Eucharistiu. Samozrejme, toto rozhodnutie by mali učiniť v súlade s pokynmi, ktoré zaiste dostanú v tejto veci od vlastných biskupov. 
Veľmi vážna je otázka, dokedy smie malé dieťa prijímať Eucharistiu bez predchádzajúcej svätej spovede. V časoch, keď bola táto prax živá, platilo pravidlo, vychádzajúce zo stanoviska svätého Timoteja Alexandrijského, že previnenia, ktorých sa deti dopustia, sa im počítajú od 10. roka ich života alebo aj neskôr. V praxi sa však zvyčajne upúšťalo od podávania Eucharistie malým deťom o niečo prv. My budeme postupovať podobne. Podávanie Eucharistie dieťaťu ukončíme vtedy, keď začne
navštevovať 3. ročník základnej školy. Vysvetlíme mu, že doposiaľ bolo malé, takže chodilo na sväté prijímanie len s rodičom či zodpovednou osobou, no teraz je už natoľko vyspelé, že sa musí najprv vyspovedať a tak môže prichádzať k sv. prijímaniu aj samo, respektíve byť „zodpovedné“ i za svojho súrodenca. Samozrejme, keby niektoré dieťa bolo ešte skôr natoľko intelektuálne, vôľovo a citovo vyspelé, že by podľa mienky rodičov mohlo spáchať ťažký hriech, ktorý sa mu ráta, nech to rodič konzultuje so svojim kňazom. 
Hoci malé deti neviaže povinnosť zachovania pôstnej disciplíny, teda ani eucharistický pôst, predsa je dôležité, aby rodičia svoje deti k týmto veciam, primerane ich schopnostiam a veku, postupne viedli a navykali. 
Ďalším problémom sú obavy, že dieťa Eucharistiu vypľuje. Je nevyhnutné urobiť všetky možné opatrenia, aby k ničomu podobnému nedošlo. Popri predchádzajúcej katechéze rodičov a prípadne i dotknutých detí je rozhodujúcim faktorom víno, ktoré kňaz použije. Je takmer nevyhnutné, aby používal liturgické víno sladké (samozrejme prirodzene sladké a kvalitné), nie suché. Po splnení obidvoch podmienok je vypľutie Eucharistie zo strany dieťaťa veľmi málo pravdepodobné. Teoretické riziko zneuctenia určite nie je väčšie ako v prípade dospelých ľudí, ktorým Eucharistiu podávame bez akéhokoľvek zisťovania toho, čo s ňou reálne urobia a či ju prijímajú hodne. Dospelí ľudia nesú svoju zodpovednosť sami, za deti sú zodpovední ich rodičia, prípadne krstní rodičia a podobne, v tejto súvislosti aj miestny kňaz. Okrem toho si treba uvedomiť, že keby nejaké dieťa Eucharistiu vypľulo, nešlo by o jej zneuctenie v pravom zmysle slova. 
Praktickou stránkou veci, na ktorú tiež treba pamätať, je nevyhnutnosť spočiatku podávať dieťaťu Eucharistiu iba pod spôsobom vína, až neskôr, keď už celkom prirodzene prijíma pevnú stravu (reálne až okolo druhého roka veku), prejsť opatrne aj na podávanie pod spôsobom chleba, čo kňazovi vhodným spôsobom naznačia rodičia. 
Sporadicky sa ozýva obava, že po zavedení predmetnej praxe zanikne slávnosť prvého svätého prijímania, ktorá je mimoriadne obľúbená, alebo že stratí svoju atmosféru. Slávnosť, o ktorej hovoríme, nezanikne, iba sa postupne zmení jej názov na „slávnosť prvej svätej spovede“ či „slávnostné sväté prijímanie“. Vyjadrenia kňazov, čo majú s danou praxou dlhšiu skúsenosť, jasne potvrdzujú, že uvedená slávnosť nestratila svoj lesk. Práve naopak, keďže deti už majú skúsenosť s prijímaním Eucharistie, na opätovnú možnosť prijímať ju sa tešia omnoho viac. Atmosféra tejto udalosti sa tak stáva ešte milšou a slávnostnejšou, možnom povedať aj duchovnejšou. 
Veríme, že obnovenie starobylej praxe podávania Eucharistie malý deťom prinesie hojné duchovné ovocie. Prosíme vás, rodičia, aj vy prispejte k tomu svojim dielom, ale aj vás, duchovní otcovia, aby ste obnovenie tejto starobylej tradície nepovažovali za samozrejmosť, ktorá by bez spoločného úsilia priniesla svoje ovocie. Preto prispejte k tomu svojim dielom najmä konštruktívnym prístupom a vrúcnou modlitbou, aby sme napokon všetci, aj naše deti, dosiahli svoje premenenie k lepšiemu a zbožstveniu vlastnej podstaty. Nech teda sviatok Premenenia Pána, ktorý dnes slávime všetkých nás inšpiruje k tej duchovnej radosti, ktorú prežívali Peter, Jakub a Ján na hore Tábor vtedy, keď videli Krista premeneného, lebo aj my ho môžeme prijímať premeneného v Najsvätejších spôsoboch chleba a vína.}