Prvé prikázanie (Ex 20,2-5)

„Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať a ani ich uctievať!“

Položil Vám už niekto otázku: „Odkiaľ viete, že Boh existuje?“ Je to jedna zo základných otázok o Bohu, na ktoré musíme vedieť odpovedať. Je pravdou, že Boha nikto nikdy nevidel a že nik nevie kto je Otec, iba Syn a ten komu to Syn bude chcieť zjaviť. A práve tento výrok Ježiša Krista nám poslúži ako cesta k odhaľovaniu pravdy o Bohu v tomto stvorenom svete.  To, že Boh je, nestačí len vedieť z toho, že mi to rodičia povedali alebo že to takto učí kňaz na náboženstve. O tejto pravde musím byť hlboko presvedčený až do takej miery, že by som bol schopný obetovať svoj život za pravdu o Božom večnom jestvovaní. „Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávostí ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo - možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.“ (Rim 1,18-20) Zo slov apoštola Pavla môžeme vnímať, že najväčšia neprávosť a bezbožnosť je popierať Boha, jeho stvoriteľskú činnosť a prítomnosť v tomto svete. Teda už ľudský rozum zo stvorených vecí musí poznávať veľkosť a hĺbku múdrosti Stvoriteľa. Omnoho dôležitejšia odpoveď na položenú otázku je, že Boh k nám prehovoril a zjavil sa nám.   Prvé Božie prikázanie môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá časť hovorí o našej odpovedi na zjavenú pravdu o Bohu. Ježiš túto odpoveď zhrnul do slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37) Tieto Ježišove slová obsahujú prikázanie viery, nádeje a lásky. Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“ ako o prvej povinnosti.  Hriechom proti viere je pochybovať, alebo odmietať, považovať za pravdivé to, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. Ak pochybovanie pestujeme vedome a dobrovoľne, môžeme svojho ducha priviesť k zaslepenosti. Teda nestačí len prijať krst alebo dať len svoje deti pokrstiť, treba sa aj naučiť zachovávať všetko, čo učil Ježiš a čo dnes učí Cirkev. Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky. Nádej je dôveryhodné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. (KKC 2090) Hriechom proti nádejí je zúfalstvo a opovážlivosť. V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc alebo odpustenie hriechov. V opovážlivosti človek buď preceňuje svoje schopnosti – dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora, alebo sa opovážlivo spolieha na milosrdenstvo – dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy. Láska k Bohu ako prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu. Proti Božej láske sa možno prehrešiť: ľahostajnosťou, nevďačnosťou, vlažnosťou, duchovnou lenivosťou a nenávisťou voči Bohu. Všetky hriechy proti láske Božej pochádzajú z pýchy. Druhá časť prikázania sa konkrétne zameriava na osobu Svätého Boha a márnivosti ostatných božstiev. Tu Boh výslovne zakazuje, pod výstrahou svojho hnevu, uctievať si niekoho iného, ako je on sám. Je tu reč o samotnom hriechu, ktorý je odmietnutím Boha, i jeho plánu s človekom.

Druhá časť prikázania sa konkrétne zameriava na osobu Svätého Boha a márnivosti ostatných božstiev. Tu Boh výslovne zakazuje, pod výstrahou svojho hnevu, uctievať si niekoho iného, ako je on sám. Je tu reč o samotnom hriechu, ktorý je odmietnutím Boha, i jeho plánu s človekom. Vieme, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho prikázania, že je to strata priateľstva s Bohom, že je to strata jeho milosti, ktorá posväcuje a dáva večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, hovorí Boh (Gn 2, 17 ; Rim 6,23).  Pri spytovaní svedomia ale aj pri samotnej spovedi len málo koho trápia otázky o modloslužbe. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje. Klaňať sa Bohu znamená s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“ ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu (KKC 2096 -2097). Človek má len dve možnosti v svojom živote. Otvoriť sa Bohu alebo otvoriť sa Zlu. Preto má diabol jediný cieľ – zaujať miesto Božie v živote človeka.  On je ten, ktorý sa hrá na boha a túži iba po jednom, aby ho človek uznával a klaňal sa mu. Nemôže nás prinútiť, nemôže vedieť čo si myslíme, môže len vplývať na našu slobodnú vôľu, môže pozorovať naše slabostí a potom vystupovať ako radca. O čo tu teda ide? Jednoducho povedané skutky ako sú mágia, veštenie, povery, okultizmus, špiritizmus, nekromancia a uhranutie sú priamym kontaktom so Zlom, teda s diablom. Všeobecne v „duchovnom živote“ ako som už spomenul sa môžem obrátiť na Boha alebo na Diabla. Môžem žiť v požehnaní alebo v prekliatí, môžem požehnávať ale preklínať. Potom platí, že požehnanie je modlitba k Bohu, aby napĺňal dobrom a prekliatie je modlitba k Satanovi, aby napĺňal zlom. Diabol vždy bude vystupovať ako ten, ktorý má moc, ktorému patrí všetko bohatstvo a sláva tohto sveta a dá ju tomu komu chce. Ježiš sa však pýta: „Za čo vymení človek svoju dušu?“ Skúsme sa teraz pozrieť na jednotlivé nebezpečenstvá modloslužobných skutkov: Čierna mágia: ak prostredníctvom čarodejníka alebo zariekavača sa uvaľuje na iného človeka kliatba (zlo); Biela mágia: ak prostredníctvom čarodejníka alebo zariekavača sa „pomáha" inému človeku (je nebezpečnejšia ako čierna, lebo môžeme byť veľmi ľahko oklamaní: diabol chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá). POVERA - Ide o iracionálne formy konania (strach z čísla 13, z piatku, nosenie amuletov, zariekavanie, určitý počet modlitieb a pod.), pri ktorých sa od neprirodzených prostriedkov očakávajú určité účinky. Ak sú rituály spojené s nejakými náboženskými obradmi - používanie posvätných obrazov a modlitebných textov, ide o priťažujúcu okolnosť. Človek si myslí, že preukazuje Bohu česť, ale robí to neprimeraným spôsobom (falošné prejavy zbožnosti). UHRANUTIE (stane sa z očí) Viera v uhranutie je veľmi stará a možno sa s ňou stretnúť na celom svete. Ide o akýsi druh zlého vplyvu počas stretnutia osôb cez pohľad.  Mnohé prípady nie sú pravdivé, skôr je to autosugescia. Lebo ak si človek začne myslieť, že sa stal obeťou uhranutia, tak mechanizmus jeho psychiky začne automaticky vyhľadávať udalosti, ktoré sa skutočne stali, hoci sa im človek bránil. Títo ľudia potom zvyčajne vyhľadávajú nepriateľov - tých, ktorí im ublížili, ktorí zvolali na nich zlo. Motívom priania zla niekomu je zvyčajne závisť alebo nenávisť.  Na druhej strane osoby, ktoré sú nositeľmi určitého negativizmu, môžu ho prenášať na iných. Často o tom ani nemusia vedieť (to, že to spôsobujú). Ale nepôsobia na všetkých, len na tých, ktorí sú citliví alebo psychicky slabí. Nie je dovolené nosiť na svojom tele magické predmety a amulety (porov. KKC 2117) alebo vykonávať nejaké magické rituály, aby sa človek chránil pred urieknutím alebo uhranutím (symbol oka, roh, červená niť a pod.). Potrebnú ochranu nám zaručí Ježiš, nie predmety. Po stretnutí s takou osobou je potrebné: prosiť Boha o ochranu, zrieknutie sa zlého vplyvu, nemyslieť na to, zaoberať sa inými vecami, modliť sa za tú osobu. OKULTIZMUS  je akoby arénou diabla, lebo v okultizme diabol ponúka človeku moc (moc je pre neho najdôležitejšia). Diabol môže pomôcť človeku konať skutočné dobro (čiastočne), ale za predpokladu, že tým odtiahne človeka od Boha. Môže dať človeku aj moc uzdravovať, ale za predpokladu, že ho odtrhne od Boha. Tieto praktiky sú hriechom, lebo človek opúšťa Boha a vkladá svoju dôveru do rúk ľudí, rozličných rituálov a magických prostriedkov (talizmanov). Objavuje sa tu veľmi stará túžba človeka: Byť ako Boh. Človek v okultizme už nepotrebuje Boha, hľadá moc a spásu v sebe alebo iných. Preto tieto veci môžu byť vstupnou bránou pre diabla. Môžeme tu zahrnúť: horoskopy, astrológiu, povery, predpovedanie budúcnosti pomocou kariet, krištáľov, z dlane, zo zvyškov kávy, z magických doštičiek, špiritistické seansy a pod. Následky týchto hriechov siahajú až do tretieho - štvrtého pokolenia: „Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu  na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia ..." (Ex 20,4-5). ŠPIRITIZMUS a NEKROMANCIA Špiritizmus je snaha nadviazať kontakt s duchmi alebo s mŕtvymi prostredníctvom rituálneho vyvolávania alebo média, s cieľom dozvedieť sa isté tajné informácie (kladú sa im otázky a oni odpovedajú). Nekromancia je osobný kontakt s mŕtvymi, aby sa zistilo, či sú šťastní. Nie je možné, aby sa duše zosnulých, ktorí zomreli v Božej láske, ukazovali na týchto seansách. Ukazujú sa alebo zlí duchovia, alebo duše mŕtvych, ktorí boli vylúčení z Božej lásky a teraz sú v rukách diabla, ktorý ich využíva. Sv. Písmo: Neobracajte sa na vyvolávačov duchov ... Nevypytujte sa ich: poškvrnili by ste sa tým ... osobu, ktorá sa obráti na vyvolávačov duchov ... bude s nimi modlárčiť, proti takej osobe obrátim svoju tvár a vyhubím ju z jej ľudu. (Lv 19,26. 31. 20,6) Špiritizmus v konečnom dôsledku vždy odvádza ľudí od Boha a sviatostného života. Teda ako sa chrániť? Kvalitný duchovný život je život v milosti posväcujúcej. Diabol je už porazený a Ježiš je víťaz. Diablovi sa vzoprime a ujde od nás. Lebo ak milovať budem Pána svojho Boha a plniť budem jeho príkazy, všetky moje cesty budú jeho vernosť a milosrdenstvo (Ž 25,10) a jeho požehnanie bude na mne i mojom pokolení na tisíce rokov.

presbyter Lukáš

Zdroj: časopis Zornica

Druhé prikázanie

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20,7 ; Dt 5,11)

 Druhé z Božích prikázaní je na prvé počutie ľahko vnímateľné. Myslím, že všetci môžeme chápať podstatu tohto zákazu, ale aj všetci si ho môžeme vysvetľovať po svojom. Pre mnohých meno Božie nadarmo, môže znamenať nerozprávať o Bohu zbytočne, ale hlavne neurážať Boha tým, že jeho meno zneužijeme ako vulgarizmus. Biblicky nevezmeš, doslovne znamená nevyslovíš a nadarmo, je potom zbytočne. Tu sa zakazuje vyslovovať meno Božie neúctivo, zneužívať ho na falošnú prísahu, kliať a rúhať sa. Biblické chápanie mien je iné ako to naše súčasné, pevnejšie spája meno s osobou človeka. Veď keď vyslovíme niečie meno, nie je to iba zvuk – automaticky si vybavíme vzhľad menovanej osoby, charakter, a predovšetkým skutky, ktoré vykonal. Meno reprezentuje osobu. Každý spozornie, keď začuje svoje meno. Je zvedavý, čo sa o ňom hovorí, a nemá rád, ak je jeho meno spomínané zbytočne a uvádza sa v súvislosti s negatívnymi skutočnosťami. Ak toto platí medzi obyčajnými ľuďmi, tak vo vzťahu s Bohom musíme Jeho meno mať vo všetkej vážnosti a úcte. „Medzi všetkými slovami Zjavenia má jedno slovo zvláštny význam, je to slovo, ktoré zjavuje Božie meno. Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. Pánovo meno je sväté, preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval“ (KKC 2143). Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samotného Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti. A veriaci má svedčiť o Pánovom mene tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru pred týmto svetom (por. KKC 2144 - 2145). Keď sa pozrieme na všetky Božie prikázania a chceli by sme určiť, ktoré je najviac prestupované tak musíme uznať, že meno Božie, Presvätej Bohorodičky a svätých  je veľmi často nevhodne vyslovované, ako vulgarizmus. A na tomto je zaujímavé, že tento vulgarizmus používajú aj neveriaci, ktorí v podstate v Boha neveria, ale predsa hovoria v jeho mene. A prečo, keď na svete je veľa iných, ešte lichotivejších pomenovaní pre hnev či urážku. No ešte zaujímavejšie je, že ľudia, ktorí Boha uznávajú a vážia si jeho pravidlá, už pre maličkosť použijú jeho meno: „Boha....“ len tak nadarmo. Ďalšou formou zneužitia Božieho mena je, že sa používa namiesto citoslovca. Vo svojom okolí ťažko nájdete človeka, ktorý by nevykríkol „Ježíííš - Mária“, keď sa zľakne alebo ho niečo prekvapí. Tu si uvedomme, že skutočne nábožný človek je ten, ktorý z lásky ku Kristovi, len tak nevysloví Jeho meno v bežnej hovorovej reči a už vôbec nie ako povzdych prekvapenia, úžasu či výkrik hnevu.  Veď predsa toto je Božie prikázanie: „aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista... a skrze neho mali večný život“ (porov. 1Jn 3,23a; Jn20,31) A my, v mnohých prípadoch, ani len netušíme aká obrovská moc je za menom Ježiš. Lebo meno Ježiš sám Boh nad všetko povýšil a je to Meno nad všetky iné mená, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán! na slávu Boha Otca“. (porov. Flp 2,9-11)

presbyter Lukáš

zdroj: časopis Zornica

TRETIE PRIKÁZANIE

 Pán povedal Mojžišovi: „Povedz Izraelitom: » Zachovávajte moju sobotu! Veď ona je znamením medzi mnou a vami z pokolenia na pokolenie, aby sa poznalo, že ja som Pán, ktorý vás posväcuje! Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätá! Kto ju znesvätí, musí zomrieť. Kto by v ten deň pracoval, bude vyhubený spomedzi svojho ľudu! Šesť budete pracovať, v siedmi deň je však Pánova svätá sobota, deň odpočinku. Každý, kto bude v sobotu pracovať, musí zomrieť! Nech Izraeliti zachovávajú sobotu a nech ju svätia z pokolenia na pokolenie ako večnú povinnosť zmluvy. Nech je ona na večné znamenie medzi mnou a Izraelitmi, lebo za šesť dní Pán stvoril nebo a zem, v siedmy deň však odpočíval a oddychoval! «“ (Ex 31,12-17) Tretie prikázanie Desatora pripomína posvätnosť soboty. „Siedmy deň je... Pánova svätá sobota, deň odpočinku“. V tejto súvislosti Písmo pripomína stvorenie: „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal sobotný deň a zasvätil ho“ (Ex 20, 11). Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znak neporušiteľnej zmluvy. Sobota je pre Pána; je úplne vyhradená na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spasiteľných činov v prospech Izraela. Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Ak Boh „odpočíval“ v siedmy deň, aj človek má „prestať pracovať“ a nechať aj iných, najmä chudobných, aby „si oddýchli“. Sobota prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí. (Porov. KKC 2168 – 2172) Tu musíme silne vnímať skutočnosť, že Ježiš žil v starozákonných časoch a riadil sa zákonmi „Tóry“  Aj keď evanjelium uvádza mnoho udalostí pri 1 Tóra – zákon = náuka: Sú to knihy Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium. Tieto spisy sa často označujú aj názvom „päť kníh Mojžišových“ , lebo izraelský národ podľa tradície dostal tóru - zákon prostredníctvom zákonodarcu Mojžiša. Židia vždy pokladali tóru za základ náboženského života s väčšou záväznosťou, ako mali ostatné starozákonné spisy, 12 ktorých Ježiša obvinili, že porušuje zákon o sobote, predsa Ježiš nikdy neporušil posvätnosť tohto dňa. S autoritou mu dáva autentický výklad: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2,27) So súcitom sa Kristus dovoláva toho, že v sobotu je dovolené robiť dobre, a nie zle, zachrániť život, a nie ho zničiť. Sobota je dňom Pána milosrdenstva a uctievania Boha. „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Mk 2, 28). Nakoniec najsilnejšie okamih, že Ježiš zachováva sobotou, vidíme pri jeho pochovaní, kde jeho telo zachováva sobotný odpočinok v hrobe. Pozemské dielo spásy je dokonané, ale v predpeklí to vyzerá inakšie. Ježiš svojím Duchom ničí moc pekla a spútava diabla, ktorý vládol smrťou. Prvého dňa v týždni (v nedeľu) Ježiš vstáva z mŕtvych a tým pre kresťanov sa nedeľa stáva prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov, dňom Pána. V Kristovej veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu. (Porov. KKC 2175) „Tí čo žili v starom poriadku vecí, prešli k novej nádeji; už nezachovávajú sobotu, ale žijú podľa Pánovho dňa, v ktorom i náš život povstal skrze neho a skrze jeho smrť. (sv. Ignác Antiochijský) Slávením nedele sa zachováva morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca, ktorým sa prikazuje vonkajší kult Boha na znak spoločného dobrodenia, ktoré sa týka všetkých. Stará múdrosť hovorí príbeh v ktorom sa židovský rabín pýta kresťana, ako slávi deň odpočinku. On odpovedá: „Nemôžem pracovať!“ Ale na tú istú otázku, rabín odpovedá úplne odlišne: „Ja, nemusím pracovať!“ Tu vidíme dvojaký spôsob chápania človeka a jeho postoja k Bohu. Lebo ak Božie prikázania majú byť návodom pre život, aby sme dosiahli večnú dokonalosť, nemôžeme svojím postojom vyčítať Bohu svoju nespokojnosť s tým, ako to zariadil. Práve týmto prikázaním máme najlepšiu možnosť vyjadriť svoju vernosť zmluve, ale i túžbu po Bohu, ktorý má moc nás posväcovať a urobiť dokonale šťastnými. A preto s jasným zreteľom musíme vedieť, ako splníme svoju morálnu povinnosť k zachovaniu vonkajšieho kultu voči Bohu. Nekonať práce „...nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v lebo ona je podstatou zmluvy medzi Bohom a izraelským ľudom. Čítanie tóry je aj dnes základnou časťou židovskej synagogálnej bohoslužby.  nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.“ (Ex 20, 10-11) Jedným z hlavných dôvodov tohto prikázania je potreba duševného i telesného odpočinku, ale aj umožnenie hlbšieho Božieho kultu. Jednoducho povedané, človek musí mať čas na svojho Boha. Tak, ako zvolal prorok Eliáš na hore Karmel: „Ak je vaším Bohom Pán, choďte za ním“ (1Kr 18,21) tak aj my, nemôžeme hovoriť veríme v Boha a pritom ho svojimi skutkami popierať, alebo dokonca hovoriť nemám čas, ak ide o potreby duše. Dnešná doba je charakteristická tým, že človek stratil bázeň pred Bohom, hlavne čo sa týka zachovania nedeľného odpočinku. Nejde tu o veľké výrobné podniky, ktoré sú charakteristické nepretržitou prevádzkou, či práce nevyhnutné pre spoločenský charakter – lekári, požiarnici, reštaurácie, preprava osôb a pod.. Ide tu o to, ako trávime svoj voľný čas vo sviatočný deň. Dnes už nemáme problém pustiť sa do veľkého upratovania v dome či v záhrade, umývať, opravovať alebo vymieňať pneumatiky na aute, ísť na nákupy do supermarketov, zapnúť práčku a už ani nehovoriac o stavebných a rekonštrukčných prácach na svojich príbytkoch. Záväznosť tohto príkazu je veľká, lebo ide o dôležitú vec. To znamená, že porušenie v značnej miere je ťažkým hriechom. Nedeľná povinnosť Na pomoc nám prichádza aj učenie cirkvi, ktorá v prvých dvoch cirkevných prikázaniach doplňuje spôsob zachovania tretieho Božieho prikázania. • Prikázané sviatky svätiť • V nedeľu a v prikázaný sviatok sa zúčastniť na celej svätej liturgii Tradícia zachováva spomienku na stále aktuálne povzbudenie: „Do chrámu príď teda včas, pristúp k Pánovi, vyznaj mu svoje hriechy, kajaj sa v modlitbe…, zotrvaj na božskej a posvätnej liturgii, skonči svoju modlitbu a neodchádzaj pred rozpustením zhromaždenia… Lebo tento deň, ako sme to často povedali, je ti daný na modlitbu a odpočinok. Je to deň, ktorý učinil Pán. Radujme sa a plesajme v ňom.“ (Pseudo-Eusébius Alexandrijský) Cirkevné prikázanie určuje a spresňuje Pánov zákon: „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na sv. liturgii, ak len nie sú ospravedlnení z vážneho dôvodu (ako je napríklad choroba, starostlivosť o dojčatá a ťažko chorých, práca v podniku s nepretržitou prevádzkou). Tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu. Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske. Spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji na spásu. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Svätého Ducha. (Porov. KKC 2177-2182) 

ŠTVRTÉ BOŽIE PRIKÁZANIE

"Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi,

ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!"

(Ex 20,12)

Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha.

Štvrté prikázanie sa výslovne obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke, lebo tento vzťah je naj univerzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu. Toto prikázanie zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými.

Rodina v Božom pláne

Manželské spoločenstvo je založené na súhlase manželov. Manželstvo je zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Kresťanská rodina je "domáca cirkev", je spoločenstvom viery, nádeje a lásky; je obrazom spoločenstva Otca, Syna aj Svätého Ducha. Rodina je prvotná bunka spoločenského života. Rodina je miestom, kde je možné už od detstva si osvojovať morálne hodnoty, učiť sa vzťahu k Bohu a správne užívať slobodu. Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých, starých, o chorých alebo o mentálne, či

telesne postihnuté osoby.

Povinnosti detí

Štvrté prikázanie zaväzuje k úcte voči svojim rodičom. Úcta k rodičom spočíva vo:

a) VĎAČNOSTI - za to, že darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti.

b) POSLUŠNOSTI - kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť odôvodnenú vlastným dobrom alebo dobrom vlastnej rodiny. Deti majú poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili. Ale ak je dieťa presvedčené, že rodičia mu kážu urobiť, čo je morálne zlé (hriech), nesmie poslúchnuť. Poslušnosť sa neviaže ani na voľbu životného partnera alebo životného povolania. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta zostáva. Štvrté prikázanie pripomína aj dospelým deťom zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby, aj v čase choroby.

Povinnosti rodičov

Rodičia majú povinnosť starať sa o výchovu svojich detí. Výchovná úloha rodičov je taká dôležitá, že ak chýba, je ťažké nahradiť ju. Rodina je vhodným miestom na:

a) výchovu k čnostiam - znamená to viesť deti k odriekaniu, zdravému úsudku, sebaovládaniu. Rodičia majú veľkú zodpovednosť za to, aby dávali dobrý príklad svojim deťom.

b) výchovu k viere - už od prvých rokov života majú uvádzať deti do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa, zúčastňovať sa na eucharistickom spoločenstve. Rodiča majú právo vybrať pre svoje deti takú školu, ktorá zodpovedá ich vlastnému presvedčeniu. Majú povinnosť podľa možnosti voliť také školy, ktoré budú čo najviac pomáhať v ich úlohe kresťanských vychovávateľov.

Povinnosti občianskych predstaviteľov moci

Štvrté prikázanie nám nariaďuje ctiť si aj tých, ktorým je zverená moc v spoločnosti. Tí, čo ju vykonávajú, majú ju vykonávať v duchu služby. Predstavitelia politickej moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej

osoby. Vykonávanie moci je morálne obmedzené. V prípade, že predstavitelia svetskej moci ustanovujú zákony, ktoré nie sú v súlade s morálnym zákonom, neviaže nás povinnosť poslušnosti.

Povinnosti občanov

Povinnosťou občanov je prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z

morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu. Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečie a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo

svojej pôvodnej vlasti. Prisťahovalec je povinný rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady.

.

„Podľa toho kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“

(1Pt 4,10)

presbyter Lukáš

Zdroj: časopis Zornica

PIATE BOŽIE PRIKÁZANIE

"Nezabiješ!"

(Ex 20,13)

V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk“ (Gn 4, 10-11). Zmluva medzi Bohom a ľudstvom je popretkávaná pripomínaniami Božieho daru ľudského života a vražednej násilnosti človeka: Sväté písmo spresňuje zákaz piateho prikázania: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“ (Ex 23, 7).

V reči na vrchu Pán pripomína prikázanie: „Nezabiješ!“ (Mt 5, 21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Ba ešte viac, Kristus žiada od svojho učeníka, aby nastavil aj druhé líce a miloval svojich nepriateľov.

„Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja Vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá!“

(Mt 5,21-22)

Stretávam sa s tým, že pokiaľ ide o piate Božie prikázanie, väčšina ľudí sa ani nezaoberá otázkami viny či neviny mysliac si: „nikoho som nezabil, nikomu som neublížil!“ Môže to byť pravdivé tvrdenie, ale nie správny postoj. Lebo pri spytovaní svedomia musím vnímať podstatu prikázania, ktorým mám chrániť predovšetkým svoj život, svoje zdravie. Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Ak nechránim svoj život, ak sa neviem starať o svoje zdravie, ako potom môžem milovať blížneho?! Pán poukazuje na to, že druhé najväčšie prikázanie je milovať blížneho, ako seba samého. Cieľom tohto prikázania je teda, naučiť sa mať v úcte život, ako najväčší dar daný Bohom, starať sa oň a rozvíjať ho. Tu korení úcta k sebe samému ale aj ostatným ľuďom.

Preto každý človek je povinný konkrétne zachovať tieto veci:

1. Obstarať si jedlo, šatstvo, bývanie, ktoré sú potrebné na zachovanie života, chrániť sa všetkého, čo škodí zdraviu a v nemoci hľadať pomoc kvôli znovu uzdraveniu.

2. Každý je povinný použiť primerané (bežné) prostriedky na zachovanie telesného života. Nepoužiť primerané prostriedky znamená úmyselne chcieť smrť. Prehrešuje sa, kto napríklad v nemocnici nehľadá lekársku pomoc. Nemusí však použiť neprimerane drahý liek, volať špecialistov, podstúpiť veľmi ťažkú operáciu, keď výsledok je nie veľmi istý a pod.

Prostriedky na ochranu a rozvoj ľudského života sú prirodzené a nadprirodzené.

Prirodzené prostriedky.

Vyzdvihujú potrebu výchovy zdravého a silného potomstva na základe kresťanskej morálky.

Pozorovaním vlôh, zlepšovaním hygieny, ochrany pred alkoholizmom, pred drogami a pred pohlavnými chorobami, sexuálnou výchovou, zvyšovaním životnej úrovne, odstránením fyzickej a duševnej vyčerpanosti a vyriešením bytovej krízy sa otvárajú brány k zachovaniu a rozvoju zdravého a silného potomstva. K rozvoju ľudskej osobnosti prispievajú aj kultúrne a športové aktivity. Voľný čas treba využiť na oddych a posilnenie duševného a telesného zdravia ... turistikou, gymnastikou a športovými aktivitami, ktoré napomáhajú udržiavať duševnú rovnováhu.

Konečným efektom všetkého tohto úsilia je radosť zo života. Z toho vyplýva, že k harmonickému rozvoju každého človeka sa ide trojakou cestou: pohybom, disciplínou v jedení a pití a radosťou z práce.

Nadprirodzené prostriedky.

Posväcovanie života sviatosťami, najmä sviatosťou zmierenia a Eucharistiou a mravným životom prináša aj zdravie tela a duše.

Skrze Krista človek žije nadprirodzeným životom v milosti, stáva sa údom tela Kristovho a chrámom Svätého Ducha. (porov. 1Kor 6,15-19)

Pretože starať sa o svoje telesné zdravie je požiadavka Pánovho príkazu „milovať blížneho ako seba samého.“ A tak medzi všetkými telesnými dobrami život človeka je na prvom mieste. Tento život nám zveril Boh do opatery a musíme ho chrániť, pokiaľ ho Boh sám nevezme. „V Božej ruke je duša všetkých bytostí aj duch každého ľudského tela.“(Jób 12,10)

Narkotické a euforické prostriedky sú alkohol, heroín, morfium, hašiš, nikotín a kofeín. Nazývajú sa aj drogy, čiže sušené suroviny na výrobu liečiv. Narkotické a euforické prostriedky sú samy o sebe po morálnej stránke dobré. Morálka ich kvalifikuje ako mravne zlé vtedy, keď ich človek užíva na škodu svojho zdravia. Ako terapeutické prostriedky síce zmierňujú bolesť, ale ak ich človek bude užívať vo väčších dávkach, bude sa to priečiť čnosti miernosti.

 Hygienické a sociálne dôvody proti narkotikám sú tieto:

 Ničia telesné a duševné zdravie.

 Rozvracajú rodinu a korumpujú deti.

 Vedú k násilným zločinom.

 Odvádzajú od práce a štúdia.

 Morálne dôvody proti narkotikám:

 Úplná opilosť a omámenie zbavuje človeka užívania rozumu a preto je ťažkým hriechom proti Božiemu prikázaniu.

 Neúplná opilosť, hoci nezbavuje celkom užívania rozumu, stáva sa ťažkým hriechom pre okolnosti:

o pohoršenie (otec deťom, predstavený podriadeným, kňaz veriacim ...) o ožobračovanie rodiny

o ohrozenie života (na pracovisku, za volantom)

„Pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho. Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu. “ (KKC 2284)

Úmyselná vražda Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Vrah a tí, ktorí úmyselne na vražde spolupracujú páchajú hriech, ktorý volá o pomstu do neba. (Gn 4,10) Vražda novonarodeného dieťaťa, bratovražda, vražda rodiča, manžela alebo manželky sú osobitne ťažké zločiny, pretože trhajú prirodzené zväzky.

Potrat

Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život.

„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1,5)

Samovražda

Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať.

Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretína putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu.

Eutanázia

 Ani ten najideálnejší sociálny, hospodársky a kultúrny stav spoločnosti neodstráni za sveta fyzickú a duševnú bolesť, smútok a žiaľ. Choroby, starnutie, nešťastie, prírodné katastrofy, sklamanie v priateľstve, zrada milovanej osoby - to sú najobvyklejšie príčiny smútku a bolesti - ba i zúfalstva. Ľudia, čo ťažko znášajú bolesť a žiaľ, najčastejšie pre nevyliečiteľnú chorobu, žiadajú lekára alebo iného človeka, aby ich usmrtil a zbavil bolesti. tento spôsob odstránenia bolesti a útek zo života sa menuje eutanázia. Podľa kresťanského učenia má však bolesť, najmä v posledných okamžikoch života, osobitné miesto v pláne Božej spásy. Je účasťou na utrpení Krista a je spojením s obetou vykúpenia, ktorú on sám priniesol s poslušnosti voči vôli Otca.

 „Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná. Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.“ (KKC 2277)

Život a telesné zdravie sú vzácne dary, ktoré nám Boh zveril. Máme sa o ne rozumne starať a brať pritom do úvahy potreby iných a spoločné dobro.

Šieste Božie prikázanie

NESCUDZOLOŽÍŠ!

Biblický základ tohto prikázania nachádzame v knihách Starého zákona: Exodus a Deuteronómium - (Ex 20, 14; Dt 5,18).

V Novom zákone Ježiš Kristus prehlbuje chápanie šiesteho prikázania, keď hovorí: "Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci" (Mt 5, 27-27).Miestom hľadania pravdy je naše srdce. Je to miesto pravdy, kde si volíme medzi životom a smrťou. Je miestom stretnutia, pretože žijeme vo vzťahu k Božiemu obrazu: je to miesto zmluvy.“ (KKC 2563) Je to miesto, ktoré „v biblickom zmysle vyjadruje aj „hĺbku bytosti", kde sa osoba rozhoduje pre Boha alebo proti nemu. (KKC 368) „Srdce je miestom hľadania a stretnutia so svojou úbohosťou a vierou.“ (KKC 2710)

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8).

Ježiš týmto blahoslavenstvom chcel svojich poslucháčov, ale aj nás „poučiť o našej obmedzenej mysli, chce očistiť naše srdcia zranené konfliktami a vrátiť sebadôveru nášmu skľúčenému duchu“. V biblickom chápaní slovo srdce znamená nielen miesto pocitov, ale hlavne miesto myšlienok. Srdce sa považuje za miesto „vnútorného života“, t. j. rozumu a vôle. Práve srdce robí z človeka to, čím je. Keď sa vo Svätom písme spomína srdce, používajú sa výrazy v modernom chápaní ako: charakter, osobnosť, vôľa a myslenie. V Starom zákone sa postupne dospieva k presvedčeniu, že srdce sa musí zmeniť.

A tu je miesto pre Ježišovo blahoslavenstvo. Keď Ježiš vyslovuje toto blahoslavenstvo, používa hebrejské slovo „kašer“, ktoré poznáme ako „kóšer“. Bol to rituálny výraz, ktorý sa u Židov používal pri predstavení čistoty, nielen rituálnej - telesnej, ale čistoty vôbec. Ježiš v evanjeliu často karhá farizejov, ktorí dbali o vonkajšie dodržiavanie rituálnych obradov a o čistotu. Ale jemu nešlo iba o to; Ježiš mal na mysli predovšetkým čistotu srdca, aby sa čistota srdca správne chápala. Išlo mu o čistý, „kóšer“ charakter.

„Čistota srdca je trvalý stav, cieľ, ktorý v živote dosiahneme. O čistotu srdca sa usilujeme neustále, po celý život. Celý náš život je neustály zápas o čistotu, zápas, ktorý nie vždy vyhrávame. Sami však nedosiahneme nič. Oplatí sa však namáhať. Výsledok? Spokojnosť a radosť.

Čistota srdca sa realizuje v 3 etapách.

Prvou etapou je oblasť mojich predstáv. Ak bude tvoje oko čisté, celé tvoje vnútro bude čisté. Človek cez deň vníma. Nevyhne sa tomu. Má oči. Vnímanie sveta, ľudí, prostredia, predmetov okolo nás je rôzne. Každý vníma inakšie. Pre niekoho môže byť predmet, osoba či miesto cieľom pokušenia, iný sa na to pozerá úplne inak. Je to veľmi nebezpečné, a preto je dôležité neustále sa očisťovať v oblasti predstáv, ktoré vo mne vyvolávajú aj cieľ mojich túžob.

Druhou etapou, ako smerovať k čistote srdca, je pochopenie, vnímanie vecí vo svetle Božej lásky.

Sv. Augustín blahoslavenstvo o čistom srdci, spája s darom Svätého Ducha – s rozumom. V Starom zákone rozum, rozumnosť znamenali „praktickú schopnosť konať správne, účelne a úspešne. Ak je charakter zvrátený, potom je zatemnený rozum. V Starom zákone sa rozum spájal so srdcom. Nadobudnúť rozum znamená získať srdce, čisté srdce.“ Svätý Duch nám dáva silu pochopiť veci, aby sme sa snažili prísť na to pomocou vlastného prirodzeného vnímania. Svätý Duch nás vypaľuje, jeho sila, oheň nás očisťuje. Je to tak, ako keď sa čistí zlato alebo iné kovy. Oheň spáli všetko, všetko sa pretaví na jednu žeravú masu, aby sa aj nečisté prísady premenili na drahocenný kov. Oheň Svätého Ducha robí z nás čnostných ľudí.

Treťou etapou, ako nadobudnúť čistotu srdca, je túžba. A to je najťažšie. „Aby sme očistili naše túžby, musíme sa mnohého vzdávať, a to nám nespôsobí radosť, ani nadšenie. Ale bez toho, aby sme utrpeli stratu čohokoľvek, čo nám bráni hlbšie poznať Boha, nikdy nedosiahneme jednotu, pre ktorú sme boli stvorení.“„Jeden muž, ktorý vyhlasoval, že je ateista, padol zo strmého brala. Inštinktívne sa mu podarilo zachytiť o ker, ktorý vyčnieval zo svahu. Visel nad priepasťou doslova na vlásku a začal bezočivo volať: „Pane, Bože, zachráň ma!“ Odpoveďou na jeho krik bolo úplné ticho. Na to muž reval ešte silnejšie: „Bože, zachráň ma!“ Vtom zaznel zhora hlas: „Tak kričia všetci, keď sú v kaši.“ „Ja nie, Pane! Myslím to vážne. Budem o tom rozprávať všetkým. Uverím každému tvojmu slovu!“ sľuboval nešťastník. „Dobre, tak sa pusť konára,“ povedal Boh. „Pustiť sa konára? A čo som blázon?“

Ako ťažko sa zriekame všetkého, čo máme. Hlavne sami seba. Celý náš život je boj so sebou samým. Nemá to tak byť, ale väčšinou to tak je. Človek sa neustále handrkuje s Bohom. A to nám bráni vidieť Boha. Naše jediné šťastie je, že Boh je s nami nesmierne trpezlivý!

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Ideál? Možno. Ale prísľub je daný. Cieľ je vytýčený. Záleží iba na nás, či máme odvahu ísť. Môžeme kričať, zdráhať sa, plakať, môžeme trpieť, ale vo vnútri sme plní pokoja.

„Každý krok k čistote srdca nám umožní urobiť ďalší krok na našej duchovnej ceste, priblížiť sa ešte viac k srdcu Boha a k túžbam Boha.“

Povolanie k čistote

Šieste prikázanie poukazuje na naše povolanie k čistote. Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby, a tým aj vnútornú jednotu človeka medzi jeho telesnosťou a duchovnosťou. Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Nepripúšťa dvojtvárny život, ani dvojzmyselné reči. Človek sa stáva čistým, je to proces, dlhotrvajúca snaha, ktorá si v každom životnom období vyžaduje primerané úsilie. K tomu, aby sa človek stával čistým, má používať prostriedky, ktoré mu v tom pomáhajú. Jedným z nich je naučiť sa sebaovládaniu - čo znamená, že človek koná podľa vedomej a slobodnej voľby a nie pod vplyvom vášní.

Ďalšími prostriedkami sú: sebapoznanie, praktizovanie askézy, zachovávanie Božích prikázaní, sviatosť zmierenia, vernosť modlitbe. Čnosť čistoty sa rozvíja a prejavuje v priateľstve s blížnym. Priateľstvo pestované medzi osobami rozdielneho alebo toho istého pohlavia, je veľkým dobrom pre všetkých, vedie k duchovnému spoločenstvu.

PREVINENIA PROTI ČISTOTE:

1) chlipnosť - je nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši. Pohlavná rozkoš je morálne nezriadená vtedy, keď sa vyhľadáva pre ňu samu, oddelene od cieľov plodenia a množenia, ktoré sú vlastné manželskej láske.

2) onánia (masturbácia) - úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš,

3) smilstvo - telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou mimo manželstva.

4) cudzoložstvo - telesné spojenie, kde jeden alebo dvaja sú viazaní manželstvom.

5) krvismilstvo - telesné spojenie medzi pokrvnými a zošvagrenými. Je to hriech nielen proti čistote aj proti piete.

6) svätokrádežné smilstvo - telesné spojenie s osobou zasvätenou Bohu, ktorá vykonala verejný sľub čistoty: kňaz žijúci v celibáte, rehoľník, rehoľníčka.

7) pornografia - spočíva v tom, že sa skutočné alebo predstierané pohlavné úkony oddelia od intimity partnerov, aby sa zámerne ukazovali iným. Ťažko uráža dôstojnosť tých, ktorí sa jej venujú - herci, obchodníci, diváci. Je ťažkým previnením. Občianske autority sú povinné zabrániť výrobe a rozširovaniu pornografických materiálov.

8) prostitúcia - dôstojnosť osoby sa ňou znižuje na predmet pohlavnej rozkoše

9) znásilnenie - je násilné vniknutie do pohlavnej intimity inej osoby; spôsobuje ťažkú škodu, ktorá môže obeť poznačiť na celý život.

10) homosexualita - označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. Jej psychický vznik zostáva z väčšej časti nevysvetlený. Sväté písmo považuje homosexuálne vzťahy za závažnú zvrátenosť, lebo sú proti prirodzenému zákonu. Ľudí, ktorí sú poznačení týmto problémom, treba prijímať s úctou a jemnocitom a vyvarovať sa akémukoľvek druhu diskriminácie. Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Sebaovládanie, nezištné priateľstvo, modlitba a sviatostná milosť sú prostriedky, ktoré im pomáhajú pri dosahovaní kresťanskej dokonalosti.

SIEDME BOŽIE PRIKÁZANIE

"Nepokradneš!" (Ex 20,15; Dt 5,19;)

Človek má právo na súkromné vlastníctvo. Ostatní to musia rešpektovať. Človek nemá právo siahnuť na cudziu vec, ktorá mu nepatrí. Nemôže si neoprávnene prisvojiť niečo, čo nie je jeho, teda ukradnúť mu to. Patrí sem aj spravodlivá mzda zo strany zamestnávateľov, vyplácanie miezd. Tiež štát je zodpovedný za blaho občanov. Medzi národmi má panovať solidarita. Máme robiť dobročinné skutky a pomôcť iným, ak sú v núdzi. 

  Siedme prikázanie zakazuje neprávom si ponechať alebo zobrať majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom mu poškodiť majetok. Vyžaduje, aby sa rešpektovalo všeobecné určenie dobier a právo na súkromné vlastníctvo.

    Rešpektovanie ľudí a ich vlastníctva si vyžaduje praktizovanie troch čností:

1) čnosť miernosti - aby sa miernila pripútanosť ľudí k dobrám tohto sveta

2) čnosť spravodlivosti - aby boli chránené práva blížneho a dalo sa každému, čo mu patrí

3) čnosť solidárnosti - aby sme sa priblížili k štedrosti Pána, ktorý "hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným"

Siedme prikázanie zakazuje KRÁDEŽ - privlastnenie si cudzieho vlastníctva proti vôli majiteľa.

Rozvoj ekonomických činností a rast výroby majú za cieľ uspokojiť potreby ľudí.  Ekonomický život má byť zameraný predovšetkým na službu osobám a celému ľudskému spoločenstvu. Každý človek má právo na hospodárske podnikanie, pri ktorom realizuje seba samého, využíva svoje schopnosti, ale zároveň má dbať na spoločenské dobro.

Ľudská práca má pôvod v Bohu. Boh zveril človekovi poslanie ovládnuť zem. Práca je teda povinnosťou: "Kto nechce pracovať, nech ani neje!"(2 Sol.)  Práca oslavuje Stvoriteľove dary a schopnosti, ktoré od neho dostal. Keď človek znáša útrapy pri práci, jeho práca je vykupiteľská. Prístup k práci a zamestnaniu má byť otvorený pre všetkých bez akejkoľvek nespravodlivej diskriminácie. Oprávneným ovocím práce je spravodlivá mzda. Odoprieť ju alebo ju zadržiavať je veľkou nespravodlivosťou.

  Štrajk je morálne oprávnený v prípade, že je jediným možným prostriedkom na dosiahnutie primeranej výhody.

  Strata práce je pre človeka takmer vždy urážkou jeho dôstojnosti a ohrozením jeho životnej rovnováhy.  Z nezamestnanosti vyplývajú mnohé riziká aj pre rodinu.

Spravodlivosť a solidarita medzi národmi

Ekonomické rozdiely medzi jednotlivými krajinami sú také veľké, že vytvárajú medzi národmi ozajstnú "priepasť". Na jednej strane sú takí, ktorí vlastnia prostriedky ekonomického vzrastu, na druhej strane zasa takí, čo hromadia dlhy. Bohaté národy majú morálnu zodpovednosť voči tým národom, ktoré si samy nemôžu zabezpečiť dostatočné podmienky na rozvoj. Preto je potrebné reformovať aj medzinárodné ekonomické a finančné inštitúcie, aby účinnejšie podporovali spravodlivé vzťahy s menej vyvinutými národmi. Priama pomoc v prípade prírodných pohrôm alebo epidémií je dobrá, ale nerieši celkovú situáciu.

Láska k chudobným

Chudoba sa nevzťahuje len na materiálnu chudobu, ale aj na rôzne formy duchovnej chudoby. Ježišova chudoba a jeho vzťah k chudobným má inšpirovať každého veriaceho človeka k správnemu postoju voči chudobným. Cirkev nám odporúča praktizovať tzv. skutky telesného a duchovného milosrdenstva.

Skutky telesného milosrdenstva, Skutky duchovného milosrdenstva

1) Hladných kŕmiť  1) Hriešnikov napomínať

2) Smädných napájať 2) Nevedomých vyučovať

3) Nahých odievať 3) Pochybujúcim dobre radiť

4) Pocestných prijať do domu  4) Zarmútených tešiť

5) Chorých navštevovať 5) Krivdu trpezlivo znášať

6) Väzňov vykupovať 6) Ubližujúcim odpúšťať

7) Mŕtvych pochovávať  7) Za živých a mŕtvych sa modliť

V Starom zákone kniha Deuteronómium povzbudzuje k láske k chudobným: "Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine." (Dt 15, 11) 

ÔSME BOŽIE PRIKÁZANIE

"Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!" (Ex 20,16)

Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t.j., keby si navzájom nehovorili pravdu.“ Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému, čo mu patrí. Pravdovravnosť zachováva správny stred medzi tým, čo treba povedať, a tajomstvom, ktoré treba zachovať: zahŕňa v sebe čestnosť a diskrétnosť. Na základe spravodlivosti „je človek povinný druhému čestne vyjaviť pravdu.“ Pravdivosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že u človeka sa dostávajú do súladu slová a skutky. Podľa vzoru Ježiša Krista je každý veriaci povinný vydať svedectvo o pravde. Toto svedectvo spočíva v odovzdávaní viery slovami a skutkami. Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery; je to svedectvo, ktoré siaha až po smrť.

 Previnenie proti pravde:

a) Falošné svedectvo a krivá prísaha

b) Ohováranie - kto hovorí o chybách blížneho

c) Osočovanie - kto hovorí o iných nepravdu; je ťažkým hriechom; Ohováranie a osočovanie ničia česť a dobré meno blížneho.

d) Posudzovanie - aby sa vyhlo posudzovaniu, každý sa má usilovať, pokiaľ je  to možné, vysvetľovať si v dobrom myšlienky, slová a skutky blížneho. 

e) Chvastanie, vystatovanie a irónia - sú previnenia proti pravde

f)  Klamstvo, lož - znamená konať alebo hovoriť proti pravde s cieľom uviesť do omylu. Závažnosť lži sa posudzuje podľa pravdy, ktorú deformuje.

Právo na komunikovanie pravdy nie je absolútne. Evanjeliová láska nám káže, aby sme v konkrétnych situáciách posúdili, či sa má povedať pravda tomu, kto sa pýta alebo nie. Spovedné tajomstvo je posvätné a za nijakých okolností sa nemôže prezradiť. Úradné tajomstvá, ktorými sú viazaní politici, vojaci, lekári a právnici, alebo dôverné informácie zverené pod pečaťou tajomstva sa majú zachovávať. Dôležitú úlohu pri komunikovaní pravdy majú masovokomunikačné prostriedky. Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode a spravodlivosti. Spoločenské komunikačné prostriedky (predovšetkým masovokomunikačné) môžu u používateľov vyvolať určitú pasivitu tým, že z nich urobia málo bedlivých konzumentov správ alebo predstavení. Voči masovým médiám používatelia majú zachovať miernosť a uložiť si disciplínu; majú si tiež vypestovať správne svedomie, aby ľahšie odolávali zlým vplyvom. Všetci zodpovední za masovokomunikačné prostriedky majú zachovávať právo každého človeka na dobré meno a na tajomstvo súkromného života.

Konanie dobra sprevádza ako odmena duchovná radosť a mravná krása. Práve tak aj pravda so sebou prináša radosť a jas duchovnej krásy. Pravda je krásna sama v sebe. Pravda slova, racionálne vyjadrenie poznania stvorenej i nestvorenej skutočnosti sú potrebné človekovi obdarenému rozumom. Ale pravda môže nájsť aj iné, dopĺňajúce formy ľudského vyjadrenia, najmä keď treba vyvolať v mysli to, čo je v tejto pravde nevysloviteľné, hlbiny ľudského srdca, povznesenia duše a tajomstvo Boha. 

DEVIATE BOŽIE PRIKÁZANIE
 
"Nepožiadaš manželku svojho blížneho!" (Ex 20, 17)
Deviate prikázanie poukazuje na nezriadenú žiadostivosť. Svätý Ján rozlišuje tri druhy žiadostivosti:
a) žiadostivosť tela
b) žiadostivosť očí
c) pýcha života
Boj proti nezriadenej žiadostivosti zahŕňa v sebe očisťovanie srdca a praktizovanie miernosti. Krst udeľuje očistenie od všetkých hriechov, ale pokrstený musí naďalej bojovať proti žiadostivosti tela. Môže dosiahnuť víťazstvo: - prostredníctvom čnosti a daru čistoty; prostredníctvom čistého úmyslu; prostredníctvom čistého pohľadu; prostredníctvom modlitby. Človek musí často zápasiť o svoju čistotu. Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá chráni intimitu osoby. Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky. Nabáda k trpezlivosti a umiernenosti v ľúbostnom vzťahu. Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou. Vzpiera sa vystavovaniu ľudského tela v reklamách, oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a je vždy zameraná na dôstojnosť človeka. 

 

DESIATE BOŽIE PRIKÁZANIE
"Nepožiadaš majetok blížneho svojho, ani ničoho, ani ničoho, čo jeho je!"
Desiate prikázanie sa vzťahuje na úmysel srdca a zakazuje túžbu po cudzom majetku. Zmyslová túžba nás pobáda, aby sme túžili po príjemných veciach, ktoré nemáme, napr. keď sme hladní, túžime sa najesť, alebo keď je nám zima, chceme sa ohriať. Takéto túžby sú samy v sebe dobré. Zlými sa stávajú vtedy, keď prekračujú rozumnú mieru a vedú nás k tomu, aby sme túžili po tom, čo nám nepatrí.
  
Desiate prikázanie zakazuje:
1) chamtivosť
2) žiadostivosť
3) závisť - je jedným zo siedmych hlavných hriechov. Je to smútok nad tým, keď druhý má niečo, čo ja nemám. Keď človek želá blížnemu veľké zlo, je to ťažký hriech.
4) Proti tomuto prikázaniu sa prehrešujú napr. obchodníci, ktorí si želajú nedostatok vecí, aby ich mohli drahšie predávať; alebo lekári, ktorí si želajú choroby, alebo právnici, ktorí túžia po dôležitých a početných súdnych sporoch.
 
Desiate prikázanie nás povzbudzuje, aby sme dokázali usmerňovať svoje náklonnosti a aby sme nelipli na používaní pozemských vecí. Silnou motiváciou k tomu nám majú byť aj slová Ježiša Krista: "Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo." (Mt 5,3) Je potrebné nadobúdať postoj vnútornej slobody ku všetkým stvoreným dobrám a starosť o zajtrajšok prežívať v dôvere v Božiu prozreteľnosť.