^{„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Tieto slová ohlasujú, aký je Boh: Boh je darca darov, Boh je láska, ktorá sa obetuje za nás a našu spásu. A tu sa vynára otázka, ktorá prišla na um azda každému človeku: Kto som ja, prečo som tu, aká je moja úloha a poslanie v tomto svete? Odpovede na tieto otázky môžeme nájsť okrem iného aj na prvých stránkach Biblie, kedy Boh pri tvorení človeka povedal: „Utvorme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (1Mjž 1, 26). Z uvedeného vyplýva, že sme stvorení Bohom, sme stvorení z lásky, lebo Boh je láska (por. 1 Jn 4, 8). Boh nás nestvoril, aby sme Mu boli podriadení ako otroci, ale aby sme žili v spoločenstve s Ním, mali podiel na Jeho láske a aby sme boli odrazom Boha a Jeho lásky vo svete. Boh vytvoril v raji záhradu a umiestnil do nej človeka, aby tam žil spolu so svojím Stvoriteľom. Sv. Ján Damaský vraví, že rajská záhrada bola pokladnica radosti a Edén žiaril svetlom, bol plný čistého vzduchu, kvetov rozmanitých vôní, bola to nádhera presahujúca všetku krásu a toto nádherné miesto bolo dôstojným domovom pre človeka stvoreného na Boží obraz a podobu, domovom, v ktorom človek mal rásť podľa Božej podoby. Avšak prví ľudia, mysliac si, že budú ako Boh, sa dali oklamať a poslúchli ľstivé slová diabla. Výsledkom bolo, že človek sa zrazu ocitol zmätený a stratený, lebo stratil pôvodné spojenie s Bohom, a tým stratil aj vedomie o tom, kto je a aké je jeho skutočné poslanie. Pád Adama a Evy sa často chápe ako priestupok, resp. porušenie Božieho príkazu, no má to oveľa hlbší význam, lebo týmto aktom nastala strata skutočnej identity človeka. Čím viac času uplynulo od pádu našich prarodičov, tým viac ľudia zabúdali, na čo sú stvorení a aké je ich privilégium dané Bohom. Žiaľ, ani príchod Božieho Syna na túto Zem mnohými ľuďmi nepohol a ostali chladnými voči ponuke Boha na spásu a návrat k Bohu. Treba zdôrazniť, že to isté poslanie, aké mal človek v raji, máme aj my, ľudia 21. storočia: žiť v spoločenstve lásky s Bohom a byť nositeľmi tejto lásky. Avšak je badateľné, že v dnešnej dobe sa rozširuje v ľudských srdciach chlad voči Bohu a spoločnosť glorifikuje hodnoty, ktoré sú často v rozpore s Božími zákonmi. Tento svet nás často vie strhnúť svojimi lákadlami ďaleko od Otca, a často si ani neuvedomujeme, ako ďaleko sme sa vzdialili od raja, od nášho domova, od nášho skutočného poslania. Preto Cirkev ako múdra matka, vediac o slabosti svojich detí, sa snaží osvietiť dušu a myseľ človeka a navrátiť ho naspäť na cestu k Otcovi. Počas roka sú ustanovené pôstne obdobia, aby sa človek mohol stíšiť, popremýšľať nad svojím životom, upriamiť svoju pozornosť na veci božské, a s kajúcnym srdcom sa vydať tým správnym smerom. Je potrebné spomenúť, že posledné dve nedele pred začiatkom Veľkého pôstu väčšina veriacich vníma ako signál pre postupné vzdanie sa konzumácie určitých druhov pokrmov. No teologický význam týchto nedieľ je posledný súd a vyhnanie človeka z raja. V predvečer Veľkého pôstu sa na večierni v bohoslužobných textoch spieva: „Ó vzácny raj, neprekonateľný svojou krásou, svätostánok vybudovaný Bohom, nekonečná radosť, sláva ctihodných, radosť prorokov, domov svätých! Šumom lístia pros Tvorcu všetkého, aby mi otvoril bránu, ktorú som zatvoril svojou neposlušnosťou, a aby mi daroval radosť, ktorú som mal v sebe, keď som tam prebýval.“ Aj z týchto kajúcnych slov je zrejmé, že veľkopôstna cesta je cestou návratu do strateného raja, je cestou znovuobjavenia skutočného poslania človeka a uvedomenia si, kto sme a kam smerujeme. Ako už bolo spomenuté, Boh nás nestvoril, aby sme trpeli, pracovali v pote tváre a umierali, ale aby sme žili večne, aby sme zažili Božiu lásku, boli odrazom tejto lásky vo svete. Boh túži, aby sme sa navrátili k Nemu a prebývali s Ním v neprekonateľnej nádhere, radosti, spokojnosti a sláve. No diabol, ten otec lži, sa nás snaží oklamať podobne ako Adama a Evu, našepkávajúc nám, že tento svet patrí nám a je tu na to, aby odzrkadľoval našu vlastnú slávu a nie slávu Boha, ktorý to všetko stvoril a ktorému patrí celý kozmos vrátane človeka. Mnohí tomuto klamstvu uverili a mylne sa domnievajú, že sú vládcovia sveta, všetko im patrí a snažia sa nahonobiť čo najväčšie statky a bohatstvo. Drancujú prírodu, vykorisťujú ľudí, pozerajúc len na svoj prospech a zisk. Takéto sebecké a chamtivé zmýšľanie ich vzďaľuje od ich Stvoriteľa, od ich skutočného poslania a stávajú sa iba čistými konzumentmi a spotrebiteľmi. Apoštol Pavol nás vystríha, aby sme sa nepripodobňovali tomuto svetu, ale aby sme sa premenili obnovením našej mysle a znovu objavili, čo je dobré, milé a dokonalé (por. Rim 12, 2) a dodáva, že celé stvorenstvo túžobne očakáva zjavenie synov Božích (por. Rim 8, 19). Boh nás stvoril ako psychosomatické bytosti, do fyzického sveta, aby sme nielen duchovne, ale aj fyzicky cez naše zmysly mali účasť na Božej sláve a kráse. Narodením Bohočloveka Krista bol naveky zmenený čas, priestor a celý kozmos. V tú noc, keď vtelený Syn Boží ležal v jasliach v Betleheme, užasnuté anjelské chóry spievali Bohu na slávu. V tú noc sa obnovil vzťah medzi Bohom a človekom, v tú noc sa ľudské a božské zjednotilo v novonarodenom Kristovi. Mnohí ľudia možno snívajú o tom, aké by to bolo sedieť spolu s pastiermi na lúke v tú neopakovateľnú noc a počuť spev anjelov, alebo priniesť tomu narodenému Dieťatku dary a pokloniť sa Mu. Aj keď nevieme vrátiť čas a preniesť sa do vtedajšieho Betlehema, aj my máme možnosť zažiť podobné chvíle, keď kňaz na začiatku Liturgie zvolá tie anjelské slová: „Sláva Bohu na výsostiach a na Zemi pokoj, v ľuďoch zaľúbenie“ (Lk 2, 14), a okolo oltára a po celom chráme sa schádzajú myriady anjelov a spolu s veriacimi prespevujú Bohu na slávu. Každú Liturgiu sa mystickým spôsobom opakuje tá betlehemská noc, no Kristus sa nám už nesprítomňuje v podobe malého dieťatka, ale v podobe chleba a vína v tajine Eucharistie. Počas Liturgie sa Slovo stáva telom, neviditeľné sa stáva viditeľným, nedotknuteľného sa dotýkame, a Kristus spolu s Božím kráľovstvom sú medzi nami. Treba dodať, že počas Liturgie sa posväcuje nielen človek a celý kozmos, ale aj čas ako stvorená veličina naberá nový a posvätný zmysel, lebo vtedy sme mysticky vyvádzaní z tohto pozemského sveta a privádzaní do večnosti, kde Boh prebýva. Liturgia sa dá pripodobniť k obnovenej a otvorenej rajskej záhrade, kde máme možnosť byť účastní na Božských daroch a takto byť v spoločenstve s Bohom. Koľkí z nás kresťanov si však pri vstupe do chrámu uvedomujú, že na Liturgii mysticky vstupujeme do raja, aby sme naplnili to povolanie, ktoré nám bolo od počiatku dané Bohom, t.j. aby sme boli účastníkmi a nositeľmi Božej dobroty, štedrosti a lásky k nám? Treba pripomenúť, že do chrámu sa nejdeme predviesť v krásnych šatách alebo poklebetiť so známymi, nejdeme si tam splniť akúsi povinnosť, zúčastniť sa na rituále, ale ideme predovšetkým oslavovať Boha, vystúpiť do raja, kde nám bude ponúknutá možnosť zúčastniť sa na Božskej hostine, kde pokrmom je náš Spasiteľ Isus Christos. Žiaľ, stáva sa, že na bohoslužbe nikto z veriacich okrem kňaza neprichádza k Eucharistii, aby sa posvätil týmto pokrmom nesmrteľnosti... Treba sa zamyslieť nad dosť rozšíreným zvykom medzi veriacimi, že stačí prísť k Eucharistii aspoň na dva najhlavnejšie cirkevné sviatky v roku. Boh od nás nečaká zázraky a oceňuje každé úsilie človeka rásť vo svätosti, no takýto prístup veriacich k tajine Eucharistie v mnohom napovedá, v akom duchovnom stave sa nachádzajú mnohí veriaci tretieho tisícročia. Je namieste zdôrazniť, že Eucharistia nie je magická tajina, ktorá z nás ihneď urobí svätých, no ak k nej pristupujeme s bázňou, pokorou, kajúcnym srdcom a láskou ku Kristovi, potom Eucharistia je liekom, ktorý lieči a očisťuje naše telo a dušu, Eucharistia je tajinou, ktorá nám pomáha premáhať hriech a vášnivé náklonnosti v nás, Eucharistia nám vlieva do duše Boží pokoj a radosť. Tak ako raj bol kedysi miestom spojenia človeka s Bohom, v tomto svete plní toto poslanie Cirkev, ktorú založil Kristus, a ktorú nezničia ani brány pekelné (por. Mt 16, 18). Cirkev je liečebňa, kde ľudia obnovujú vzťah so svojím Stvoriteľom, Cirkev je miesto, kde sa spája nebo a Zem, a my, podobne ako Adam v raji, používame svoje zmysly: hmat, čuch, sluch, zrak a chuť, aby sme boli účastní vzťahu s Bohom. Všetky tajiny Cirkvi slúžia človeku, aby obnovil spojenie s Bohom, a poopravil svoj náhľad na život, Boha a svet. Ak obnovíme svoje pravé človečenstvo, potom olej, chlieb, víno, vodu a aj náš život budeme dávať ako obetu a vďaku Bohu. Treba mať na pamäti, že tak ako kňazi, aj my laici máme veľké poslanie v Cirkvi, lebo počas Liturgie sa prihovárame u Boha za celý svet, sme kráľovským kňazstvom, bez ktorého nie je možná Liturgia. Niekedy možno prídu dni, kedy nám bohoslužba akosi zovšednie a stane sa z nej niečo mechanické a automatické, kedy zabúdame na to, aké nevýslovné a tajomné svet presahujúce veci sa odohrávajú na Liturgii. Preto pri vstupe do chrámu sa snažme mať na pamäti, že vstupujeme na posvätnú pôdu, na sväté miesto a do prítomnosti živého Boha, podobne ako Mojžiš, keď stál na hore Sinaj. No nemajme prílišný strach, ale majme zdravú bázeň a najmä radosť, že môžeme stáť vo svätostánku pred Bohom, a za pomoci Jeho blahodate a sv. tajín sa s Ním môžeme spájať a byť v tomto svete odrazom Jeho dobroty a lásky k nám.}

Fr. Stephen Rogers.