^{aj svätí otcovia. Napríklad, ctihodný Kassián Rímsky napísal: „...Nikto nesmie byť oslavovaný za Božie dary a zázraky... Lebo veľmi často... ľudia spustnutí mysľou a odporcovia viery, menom Pána vyháňajú démonov a konajú veľké zázraky“.} 

    ^{Ukazuje sa, že zázraky sami o sebe nie sú určujúcim znakom svätosti človeka. K akýmkoľvek neobyčajným javom treba pristupovať krajne opatrne a pokiaľ niet možnosti uistiť sa o charaktere uskutočneného, a predovšetkým, o duchovnej celistvosti vykonávateľa, netreba sa ponáhľať prijímať také javy za Boží zázrak. Nie zázraky svedčia o svätosti človeka, ale naopak, svätý život toho, cez koho sa uskutočňujú. Toto dokazuje ich pravdivosť. Falošné zázraky sa zvyčajne uskutočňujú u tých, ktorí zázraky vyhľadávajú, alebo sa vnútorne považujú za hodných ich vidieť a mať, ktorí sú namyslení a padli do prelesti, ktorí hľadajú uzdravenia za každú cenu, ktorí sa vôbec nezamýšľajú nad tým, čo je prameňom toho uzdravenia, či duši osoží, alebo jej spôsobí ujmu. Jeden z najskúsenejších duchovných učiteľov XIX. storočia svätý Ignác Brjančaninov podrobne píše o škodlivosti dôverovania zázrakom a ich vyhľadávania. V jednom zo svojich diel uvádza slová ctihodného Kassiána Rímskeho: „Zázraky síce vzbudzujú údiv, ale len málo prispievajú k svätému životu“. A objasňuje, že na rozdiel od pohanov, ktorí nerozmýšľajú o budúcom živote a túžia po zázrakoch pre pozemský blahobyt, kresťan musí hľadať duševný osoh a uzdravenie od vášní pre dosiahnutie večnosti. Okrem toho, svätý Ignác, vidiac u ľudí pohanského ducha, varuje a predpovedá: „V priebehu doby, s postupným ochabovaním kresťanstva a poškodzovaním morálky bolo čoraz menej mužov činiacich znamenia. Nakoniec sa úplne vytratili. Medzi tým, ľudia stratiac úctu a rešpekt k posvätným veciam, stratiac pokoru a uznajúc, že nielenže nie sú hodní zázraky konať, ale ich ani vidieť, túžia po zázrakoch viac než kedykoľvek predtým. Ľudia, opojení namyslenosťou, sebadôverou, neznalosťou, nevyberanými spôsobmi, nedbalo a smelo utekajú k všetkému zázračnému, neodmietajú, aby sami boli účastníkmi zázrakov a bez váhania sa k tomu odhodlávajú. Takéto smerovanie je omnoho nebezpečnejšie než kedykoľvek predtým. Postupne sa blížime k dobe, v ktorej sa bude musieť prejaviť nespočetné množstvo pozoruhodne falošných zázrakov, ktoré do záhuby stiahnu tých nešťastníkov, čo budú týmito zázrakmi oklamaní a podvedení“.}

    ^{V jednom z listov hovorí o nešťastí, ktoré prichádza na náš národ pre jeho dôverčivosť rôznym zázrakom: „Naše pohromy budú viac morálne a duchovné. Soľ, čo stratila svoju slanosť je ich predzvesťou a jasne ukazuje, že náš národ sa môže a musí stať nástrojom génia z géniov, ktorý nakoniec uskutoční myšlienku o celosvetovej monarchii...“. Svätý Ignác „soľou, čo stratila svoju slanosť“ pomenúva stav pravoslávia v Rusku, „géniom z géniov“ antikrista, a náš národ nástrojom jeho celosvetovej vlády. Ako sa má kresťan postaviť k všetkému, čo sa javí ako zázrak? Svätý Ignác, odvolávajúc sa na Svätú Tradíciu Cirkvi, hovorí o nevyhnutnosti veľkej opatrnosti: „Kresťanskí učitelia askézy kážu vôbec nevenovať pozornosť akýmkoľvek zjaveniam. Pri všetkých zjaveniach kážu zachovávať rozumnú chladnosť a spásonosnú opatrnosť“, a dáva takúto skvelú radu: „Svätí otcovia askétom v prípade akéhokoľvek vonkajšieho či vnútorného zjavenia kážu, aby k nemu boli ľahostajní, nevšímali si ho a seba nepovažovali za hodných vidieť sväté. Na jednej strane im kážu zjavenie neodsudzovať, aby nepodrobili odsúdeniu možné sväté, a strane druhej si ho nepripúšťať a hneď ho neprijať za pravdivé, aby nepadli do siete ľstivého ducha...“ Toto varovanie platí pre každého kresťana, ktorý sa ocitol pred tvárou neobyčajného zjavenia. Daná rada môže byť vyjadrená aj nasledujúcimi slovami: „Neodsudzuj, ale ani neprijímaj“! No beda, kvôli zázrakom sú mnohí pripravení vzdať sa aj viery svojich otcov a nasledovať iných bohov. 
Svätým Ignácom často citovaný ctihodný Gregor Sinaita hovorí: „...nikdy neprijímaj, ak uvidíš niečo zmyslové alebo duchovné, vo vnútri alebo mimo, hoci by to bol obraz samotného Krista, či anjela, alebo hocakého svätého... Lebo keď hocičo uvidíš v myšlienkach alebo zmyslami a prijmeš to... ľahko môžeš byť oklamaný... Boh sa nehnevá na toho, kto na seba dáva dôkladný pozor, a zo strachu z oklamania neprijme to, čo je od Neho... ale chváli ho ako múdreho...}

    ^{Skúsenosti svätých otcov predovšetkým poukazujú na najdôležitejšie kritéria správneho duchovného života. A prvým z nich nie je zázrak ani prezieravosť a ďalšie, ale videnie svojej osobnej morálnej a duchovnej nedokonalosti, svojej hriešnosti, hlbokej chorobnosti samotnej ľudskej prirodzenosti a nemohúcnosti ju uzdraviť svojimi vlastnými silami. Ctihodný Peter Damaský napísal, že prvým príznakom začínajúceho sa uzdravenia duše je videnie svojich nespočetných hriechov ako piesku v mori. Mimochodom, týmto sa kresťanská antropológia líši ako od humanistickej, tak aj od iných náboženských antropológií, ktoré popierajú dedičné poškodenie človeka. V teológii sa toto “genetické“ poškodenie človeka nazýva prvorodeným hriechom. Tento pohľad je nevyhnutný pre správny duchovný vývin človeka z toho dôvodu, lebo bez neho nie je možné nadobudnúť pokoru, čiže základ celého duchovného života. O bezpodmienečnej dôležitosti a význame pokory hovorí pád prvého dokonale stvoreného človeka. Táto udalosť je základom pre pochopenie celého kresťanského učenia o človeku a spáse. Ukazuje, že ani dokonalé poznanie stvoreného sveta a moc nad ním, ani Bohu podobná sláva, ani plnosť vnútornej a vonkajšej blaženosti, ktoré prvý človek mal, mu ešte nezaručujú neochvejnosť prebývania v dobre, pravde a kráse Božieho obrazu. Zabudnutie na svoju nesamobytnosť a zároveň uvedomenie si svojej dokonalosti v tomto svete, ako sa zdá, môže ľahko zapríčiniť vznik pyšného pocitu, že som ako Boh, ďalej seba postaviť proti Bohu a primeť k nerozumnému povstaniu proti Tomu, Kým žijem, hýbem sa a jestvujem. Len vlastná skúsenosť poznania svojej nedokonalosti, ktorá pramení zo skúsenosti správneho duchovného života, ďalej videnia svojich hriechov a hlbokého poškodenia ľudskej prirodzenosti, ktorú človek sám nedokáže uzdraviť žiadnymi počinmi, umožňuje pochopiť...}

    ^{Len vlastná skúsenosť poznania svojej nedokonalosti, ktorá pramení zo skúsenosti správneho duchovného života, ďalej videnia svojich hriechov a hlbokého poškodenia ľudskej prirodzenosti, ktorú človek sám nedokáže uzdraviť žiadnymi počinmi, umožňuje pochopiť nevyhnutnosť Krista, uveriť v Neho ako Spasiteľa a zrodiť skutočnú “neochvejnú“ vieru, ktorá človeka činí svätým. Takýto duchovný stav sa volá pokorou a je zálohom ochránenia človeka pred možným opakovaným odpadnutím od Boha a dáva mu možnosť večného prebývania v Bohu – Láske. A naopak, ako píše svätý Ignác: „Kto si neuvedomí svoju hriešnosť, svoj pád, svoju záhubu nemôže prijať Krista, nemôže v Krista uveriť, nemôže byť kresťanom (hoci by ním aj formálne bol). Načo je Kristus tomu, kto je múdry, cnostný, a sám so sebou je spokojný...“. Ako sa takéto videnie seba samého získava? Ctihodný Simeon Nový Teológ odpovedá: „Dôkladné plnenie Kristových prikázaní človeku ukazuje jeho slabosti“. Toto “plnenie“ má dva základné stupne: telesný a duševný (duchovný). Svätý Izák Sýrsky takto hovorí o ich vzájomnom vzťahu: „Telesný stupeň predchádza duševnému, ako prach zeme predchádzal dušu, ktorá bola vdýchnutá do Adama. Kto nehľadá telesnú činnosť, nemôže mať ani duševnú, pretože posledné sa rodí z prvého, ako klas z holého pšeničného zrna. A kto nemá duševnú činnosť, ten nemá ani duchovné dary“. Autor životopisu ctihodného Sergeja mních Nikon rozpráva o postupnosti krokov v duchovnom raste ctihodného, a taktiež poznamenáva: „Svätí otcovia v duchovnom živote prísne rozlišujú dva stupne, dva stavy: kríž činorodý a kríž meditatívny. Prvý stav je ťažká, veľmi namáhavá, úzka cesta kríža, je to doba asketických počinov, úsilí a zápasu so sebou samým, so starým človekom a nepriateľmi spásy, čiže svetom a diablom. Druhý stav je upokojenie srdca v Bohu, hlboký pokoj v očistenej, osvietenej duši, ktorá Kristovou blahodaťou zvíťazila nad vášňami a v tajomnom spojení s Bohom ešte tu na zemi našla záloh nebeskej blaženosti“.}

    ^{V článku “Vzťah kresťana k jeho vášňam“ svätý Ignác formuluje zákon duchovného života, v ktorom poukazuje na postupnosť zápasu s vášňami: „Niektoré vášne sú počiatkom a príčinou druhých vášní. Takými sú: prejedanie sa, blahobyt, zábava, prepych, lakomstvo, slávybažnosť, neverenie. Ich následkami sú: chlipnosť, smútok, hnev, pamätanie na zlé, závisť, pýcha, zabúdanie na Boha, zanechanie cnostného života. Pri duchovných počinoch je hlavné vyzbrojiť sa proti počiatočným vášňam, ich následky sa zničia sami“. Ako vidíme, dosiahnutie duchovnej čistoty a svätosti si vyžaduje poznanie základov a zákonov duchovného života. V opačnom prípade môže neskúsený askéta ľahko zblúdiť a padnúť do rojčivosti a prelesti. Posledný termín, ktorý je otcami často používaný, je pozoruhodný tým, že presne odhaľuje samotnú podstatu klamlivej duchovnosti: lichotenie si, sebaklam, namýšľanie si o svojej dôstojnosti a dokonalosti, pýcha. Preto je nesmierne dôležité poznať to, ako rozlišovať medzi klamlivou duchovnosťou a skutočnou svätosťou. Prelesť sa obvykle “zakladá“ v od počiatku klamlivom cieli, ktorý si askéta pred seba postaví. Napríklad, keď začne vyhľadávať zjavenia, blahodatné dary, stavy eufórie, extázu, alebo sa snaží o poznanie tajomstiev tohto sveta, alebo začne túžiť po ľudskej sláve. V pravosláví je toto všetko rezolútne zakázané, pretože podobné snahy bez očistenia duše od vášní človeka privádzajú k namyslenosti, duchovnej žiadostivosti, pýche a v konečnom dôsledku k záhube. Svätý Ignác, pre rozlíšenie svätosti od prelesti, predkladá také kritérium svätých otcov: „Všetci svätí seba považovali za nehodných Boha, čím odhalili svoju hodnosť, ktorá spočívala v pokore. Všetci prebývajúci v sebaklame seba považovali za hodných Boha, čím odhalili pýchu, ktorá objala ich dušu, a nekonečnú prelesť“}

    ^{Ctihodný Simeon Nový Teológ, hovoriac o tých, ktorí si pri modlitbe “predstavuje nebeské blahá, zástupy anjelov a príbytky svätých“, rovno tvrdí, že “toto je znakom prelesti“. Podobných výrokov cirkevných otcov je veľmi veľa. Všetky sú rovnaké v tom, pred čím varoval už apoštol Ján Teológ: „Neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov“. 
Význam tohto varovania je pre dnešnú dobu zvlášť aktuálny. V povedomí nášho národa sa dnes s ohromnou silou udomácňuje idea rovnocennosti všetkých náboženstiev podľa podstaty, až do najhrubšieho pohanstva s jeho morálnou nehanebnosťou a skazenosťou. No keď pre získanie plodov svätosti sú nám namiesto legitímnej práce nápravy a očistenia svojej duše od všetkej špiny predkladané prostriedky “odtrhnutia plodu“ tajomných poznaní, mystických videní a zážitkov, moci nad prírodnými a okultnými silami, či nie je jasné, k akej svätosti je človek lákaný? V Evanjeliu je ukázané kritérium hodnotenia zjavení podobného druhu: „Každý strom sa poznáva po jeho ovocí“. Plody cudzích duchov sú očividné. Predovšetkým človeku odnímajú myšlienky o Bohu, o duši, o večnosti, o zmysle života. Či je tak ťažko pochopiť, že „len s vierou v svoju nesmrteľnosť, – ako to písal Dostojevskij, – človek chápe rozumný cieľ svojej existencie na zemi“? Bez tejto viery človek nikdy nenájde pokoj. Plodmi ortodoxie sú jeho svätci, ktorí asketickými počinmi a modlitbou očistili svoju dušu v duchovnom zápase, dosiahli dokonalú pokoru a získali skutočnú lásku, ktorá je najväčším blahom pre človeka. Jedným z takých najjasnejších svätých je ctihodný Sergej Radonežský. Jeho život je jednou z najlepších ilustrácii plodov pravoslávia. Aj po siedmych storočiach ostáva otcom a učiteľom všetkým snažiacim sa o odmenu nebeského povolania. Obraz jeho života, asketické počiny a práca, obdivuhodná pokora, vyhýbanie sa pozemskej sláve a zriedka viditeľný vplyv na duchovný život celej Ruskej cirkvi je dokonalým obrazom ortodoxnej svätosti. Tá svätosť mu dala Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, nevýslovnú radosť plnú slávy, dokonalú lásku, ktorá naplnila nie len jeho dušu, ale aj všetkých, ktorí sa s ním stýkali.}

    ^{Tá svätosť mu dala Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum, nevýslovnú radosť plnú slávy, dokonalú lásku, ktorá naplnila nie len jeho dušu, ale aj všetkých, ktorí sa s ním stýkali. On je tým novým človekom, svätým, duchovným, ktorého hľadá každá živá duša, o ktorého sa usiluje, po ktorom prahne. A hlavnou príčinou tej nepremožiteľnej náklonnosti k nemu, ktorá trvá až dodnes, nespočíva v jeho zázrakoch, ktorých nakoniec ani tak veľa nebolo. Lebo tam, kde ich je veľa, ako je to dnes dobre vidno, sa zbiehajú všetci, veriaci aj neveriaci, čo hľadajú zázraky. Bezpochyby spočíva v tej kráse Božieho obrazu, ktorý sa v ctihodnom odhalil, ktorý dušu neviditeľne zasahuje, uchvacuje a priťahuje. Ale ako má súčasný človek uplatniť skúsenosť svätých otcov pri správnom usporiadaní vlastného duchovného života? Neoceniteľnú pomoc nám môžu poskytnúť príklady askétov blízkych našej dobe, ktorí do hĺbky študovali diela svätých otcov a nasiakli ich skúsenosťami. Jedným z takých duchovne skúsených askétov XX. storočia je igumen Nikon (Vorobjov, †1963). Jeho myšlienky, hlboko presiaknuté duchom svätých otcov sú ďalším hlasom Svätej Tradície Cirkvi. V našej duchovne zmetenej dobe rady igumena Nikona pomáhajú lepšie pochopiť duchovný život a nebezpečenstvá, ktoré na veriaceho po ceste k Bohu číhajú a pochopiť, čo je pravoslávie. On dáva charakteristiku svätého človeka. Svätý je ten, kto získal Svätého Ducha. Stáva sa novým človekom. A čo je v ňom nové? Všetko: myseľ, srdce, vôľa, dokonca aj telo. Myseľ nového človeka je spôsobilá chápať vzdialené udalosti, ktoré sa stali, ale aj mnohé z budúceho, ďalej pochopiť podstatu vecí a nielen zjavenia, vidieť duše ľudí, anjelov aj démonov, chápať mnohé z duchovného sveta. Duchovný apoštol Pavol hovorí: „My máme Christovu myseľ“. 
Srdce nového človeka je spôsobilé cítiť také stavy, o ktorých je krátko povedané: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani človeku do srdca nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ Ctihodný Serafím v súlade s dávnymi otcami hovoril: „Ak by človek poznal stavy blaženosti, ktoré sú aj tu, a ešte viac v budúcom živote, súhlasil by aj s tisícročným životom v jame plnej hadov hryzúcich jeho telo, len aby tie stavy dosiahol“. Takto sa aj vôľa nového človeka úplne upriamuje k láske a vďačnosti Bohu. Telo duchovného človeka sa mení tiež. Čiastočne sa stáva podobným telu Adama do pádu, ktoré je spôsobilé “duchovných pocitov“ a skutkov, ako napríklad: chodenie po vode, prežiť dlhé obdobie bez pokrmov, momentálne sa premiestňovať na veľké vzdialenosti a podobne. Jednoducho človek, ktorý získal Svätého Ducha, sa celý obnovuje, stáva sa iným aj mysľou, aj srdcom, aj vôľou, aj telom. Najlepšou ilustráciou týchto slov igumena Nikona je jeho vlastný život. Je ďalším príkladom v nekonečnom rade kresťanských askétov, ktorý dokazuje pravdivosť pravoslávnej cesty k svätosti. 
Koniec}