^{Slava Isusu Christu!}

01.10.20107

Presvätá Bohorodička Ochrankyňa - Pokrov

 ^{Drahí veriaci, v mladej rodine je to tak, že mladí začnú rozmýšľať nad svojou budúcnosťou, kde budú bývať, dovolenka, poistky, úver, šetrenie , dôchodok a mohol by som pokračovať. Jedným slovom by sme mohli povedať, že človek za tým hľadá istotu -  ochranu. Keď to človek chce dosiahnuť, začne šetriť, odkladať, robí pre to všetko, aby si toto všetko zabezpečil.  Dnes oslavujeme sviatok Pokrov – Ochrana. Dnes nám Cirkev ponúka našu Nebeskú matku ako ochranu – istotu. Pre náš život tu na zemi, ale aj vo večnosti. Matka, ktorá nás chce zobrať pod svoj omofor, aby nás chránila, lebo nás miluje. Ale tento sviatok neslávime prvýkrát. Môžeme si porovnať, čo všetko robíme, aby sme si zabezpečili svoju budúcnosť a istoty pre tento život, a čo robíme pre istotu - večnosť? Ako sme na tom? Čomu viac prikladáme vážnosť? Čomu sa viac podriaďujeme? Je to správne? Veď čo je to päťdesiatka, ako sa spieva v známej piesni, oproti večnosti? A práve dnes preto začnime viac dbať o svoju budúcnosť,  venujme  jej viac času a námahy. A ako to urobiť? Použijem len tri slová, nám všetkým veľmi dobre známe: modlitba, pôst a almužna. Modlitba. Neviem ako vyzerá vaša modlitba, ale ak je len postavená na tom, že ráno  a večer sa pomodlím, Otče náš, Bohorodice a Slava..., je to veľmi málo. Tak sa môžu modliť deti do 3 ročníka.  Modlitba je pokrm, výživa pre náš život. Ako sa vyživujem, tak potom vyzerá aj môj život. Pôst. Možno si poviete: Postiť sa nie je také potrebné. Naopak, je to veľmi potrebné, lebo ak mi moje telo rozkazuje, tak nikdy nedokážem premôcť hriech a pokušenie v mojom živote. A práve pôst nás učí zvíťaziť nad vášňami a učí nás tomu, aby sme dokázali my viesť svoje telo, nie naopak. A to nie sú len tie štyri veľké pôsty. Je to aj streda, piatok, pôst pred eucharistiou. Toto všetko nás učí kontrole... A almužna.  Tá nás učí deliť sa, dávať. Tak ako deti učíme podeliť sa s čokoládou, s hračkou, almužna nás učí podeliť sa, zrieknuť sa a zároveň učí naše srdce, aby sme boli vnímaví na potreby druhých, a nebyť zameraní len na seba.}  

^{Tak ako dbáme o istoty v tomto živote a robíme pre to všetko, robme aj pre večnosť všetko čo je v našich silách a prijmime Pokrov- Ochranu presvätej Bohorodičky, ktorá sa nám ponúka.}

^{presbyter Lukáš}

Slava  Isusu Christu!

Lk 17. začalo (5, 1b – 11)

24.09.2017

Drahí veriaci, v dnešnom evanjeliu čítame: „Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy.“  Možno sa pýtate: Čo nám chcete povedať týmto slovom? Keď sa zamyslíme na týmto slovom zistíme, že za tými slovami sa skrýva obraz cirkvi. Obraz malého spoločenstva, ktorý uskutočňuje exodus -  hromadné odsťahovanie, hromadný odchod ľudu. Obrazom  Cirkvi je loď, na ktorej je Šimon a jeho spoločníci. Boh si vyberá týchto ľudí a z tejto lode učí zástup. Boh si vybral aj nás, nikto z nás sa nenarodil ako kresťan, ale dostali sme tú milosť. Sme takou loďkou, ktorú si vybral Boh? Sme takou cirkvou? Každá rodina v našej farnosti tvorí malú cirkev a spoločne tvoríme spoločenstvo farnosti Petrová, a tá patrí do všeobecnej cirkvi na svete. Čo robí Kristus? Z lode učí zástupy, ktoré nepatria do cirkvi, ktoré azda odišli z cirkvi. A predsa sa k nim prihovára. Čo robí Boh cez našu domácu cirkev? Oslovuje, prihovára sa k ľuďom. No mnohokrát si myslíme, že oslovovanie a prihováranie sa má na starosti presbyter,  vladykovia..., že to je ich úlohou, veď oni sú cirkev. Potom čo ste vy? Ak sa pýtate ako sa vy môžete prihovárať k ľuďom, tu je odpoveď: Slovo sv. Jána Zlatoústeho, ktorý hovorí: „Kresťanský život nespočíva v konaní zázrakov, ale v dobrom živote. Vo vzťahu k pohanom treba dávať dobrý príklad tak, aby príkladom sa dali pritiahnuť k pravej viere.“

To je  naše poslanie. Kristus začal s apoštolmi a všetci dobre vieme, čo nasledovalo. O pár rokov apoštoli šli do celého sveta a robili to isté čo urobil Kristus v dnešnom evanjeliu. Zakladali malé cirkvi a tie pokračovali v ich príklade. Tak ako apoštoli nasledovali Krista a robili to čo On, robme to tak aj my.

presbyter Lukáš

Slava Isusu Christu!

17.09.2017

 ^{Drahí veriaci, prežívame poprazdenstvo Povýšenia úctyhodného Kríža. A pri tom sa mi naskytá otázka: Čo pre mňa a pre vás znamená kríž? Neriešme komerčný svet, ale seba, ako sa  my pozeráme na svätý kríž a čo pre nás znamená. Sv. Ján Zlatoústy hovorí o zvyku svojej doby, že znak kríža bol umiestňovaný „na cisárskych klenotách, na zbroji vojakov, na častiach tela: na hlave, prsiach, na srdci, ale takisto na oltároch i lôžkach“. „Keď je treba, - hovorí, - vyháňať démonov, používame kríž, ktorý pomáha takisto liečiť choroby“.}

^{Ale ako to je dnes? Kresťania už nenosia kríž na svojej hrudi, ale nosia tam písmenká, kamienky šťastia... U koľkých kresťanských domoch Kríž stratil čestné  a posvätné miesto, kde sa rodina stretáva pri modlitbe. A nahradili sme ho moderným umením, obrazmi, sochami zvieratiek a kríž je niekde na boku. A veľakrát sa to ani nepodobá na kríž, pretože Krista by sme na ňom márne hľadali.}

^{Sv. Ján apoštol  urobil znak kríža nad podanou mu čašou s jedom a vypil ho, a nič sa mu nestalo. Medzi dávnymi askétami, ako aj dnes, znak kríža bol a je najmocnejšou zbraňou proti veľkým démonským pokušeniam.}

^{Ale ako je to s nami? Ako používame Kríž? Povieme: Veď stále pri modlitbe, keď prosím Boha o pomoc. Ale to, čo robíme na svojom tele je naozaj kríž? Uvedomujeme si, keď sa žehnáme, aké znamenie na svojom tele robíme? Uvedomujeme si, keď sme účastní na liturgii, keď nás žehná presbyter, že mnohokrát ani nezdvihneme ruku, aby sme sa prežehnali? Čo všetko cez toto znamenie  prichádza do nášho života?}

^{Najhroznejšie diabolské strašidlá sa tratia ako dym, keď človek na sebe urobí znak kríža.}

 ^{Práve tu je odpoveď. My veľakrát vidíme vo svojom živote že sme pokúšaní diablom, uvedomujeme si, že padáme a diabol sa nás zmocňuje a hľadáme riešenia, vyhľadávame veštcov, liečiteľov...  A veľakrát stačí len tak málo, kríž (nie napodobeniny) dať na čestné posvätné miesto v našich domovoch, kde by  sa rodina stretávala pri modlitbe, a uvedomovať si stále, keď robíme na sebe znamenie kríža a keď nás presbyter požehnáva, aké milosti dostávame.}

^{Sám Pán – Hospodin Isus Christos urobil, že niekdajší znak previnenia a potupy, Kríž, vďaka Jeho ukrižovaniu na dreve kríža, stal sa neporaziteľnou silou a mocou.}

Sv. Nikolaj Srbský

presbyter Lukáš

Slava Isusu Christu!

03.09.2017

Drahí veriaci, dnes počujeme slová ev. Matúša: „Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali.“

Vinohradníci sa nechceli vzdať  úrody. Mnohokrát  sa ani my nechceme vzdať svojej úrody. Čo je tá naša úroda? Každý človek chce mať vo svojom živote istotu. Tieto istoty vkladáme do ľudí, majetku, štátu, financií, svojho dobrého mena.... A na tom si zakladáme svoj život duchovný aj telesný. A problém nastáva tak ako v dnešnom Božom slove, keď príde čas oberačky a vinohradníci musia odovzdať časť úrody. Problém nastáva v našom živote, keď Boh prichádza a žiada si časť z našej úrody. Lebo si povieme: Je to môj život, moje peniaze, moja tvrdá práca, moje mozole...  Prečo by som mal ja niečo dávať? Všetko je moje. Boha vyženiem preč zo svojho života. Tých, ktorí mi o tom rozprávajú, kameňujem a zabíjam vo svojom srdci.

         Pred nedávnom som dostal otázku, či by som nechcel ísť na západ na misie ku gréckokatolíkom, ktorí nemajú kňaza.  Povedal som: Prečo nie.. Ale potom si kládol otázky: Kde budem bývať, z čoho budem žiť, akú prácu si nájdem keď mám vyštudovanú len bohosloveckú fakultu?  A nájde si prácu manželka, čo s dcérou ? A mnohé ďalšie. Vtedy som si uvedomil, že moja istota nie je Kristus, ale sú to veci okolo mňa, na ktorých staviam.

          A práve to je to, čo nám veriacim chýba. Že svoje životy nestaviame na Kristovi, ale na ľuďoch, financiách, majetku... A keď mám zrazu niečo dať tak sa moje vnútro búri a správam sa ako vinohradníci.  Náš život sa má postaviť na  Kristovi,  lebo Kristus vie, čo potrebujeme k životu. Nezabúdajme, že svoje životy sme si nedali sami, ale dal nám ich Boh, náš Otec. Jemu patrí náš život, Otcovi. A Otec má právo na podiel z úrody.                                                                                                                       
Koniec  tejto evanjeliovej časti znie takto: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.”( Mt 87. začalo (21, 33 – 42)). Boh Otec si nás vybral, lebo vie, že sme dobrí vinohradníci a dal nám všetky talenty, aby sme nimi boli. Ale môže sa stať, že sa tomuto vyvoleniu  postavíme chrbtom. No dnes nás Otec napomína, aby sme nerobili chyby zlých vinohradníkov, ale ak sa v nich vidíme, aby sme robili nápravu.
                                                                                                                                    presbyter Lukáš

Slava Isusu Christu!

18.06.2017

Drahí bratia a sestry, pri prečítaní úryvku z Jánovho evanjelia: „Nenávideli ma bez príčiny,“ som si položil otázku: „Prečo človek nenávidí Boha?“ Odpoveď nájdeme v Jánovom evanjeliu, kde sa píše: „Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriech. Ale teraz nemajú výhovorku pre svoj hriech.“ Ján tu vraví len jeden dôvod, a to je slovo Krista. Má slovo takú moc, aby človek nenávidel? Keď uvažujem o životoch a ľudských príbehoch, tak Jánovo slovo je pravdivé. Koľko v našich medziľudských vzťahoch stačí, aby nám niekto povedal kritiku alebo pravdu, alebo slovo, ktoré nás usvedčuje z nesprávneho konania (hriechu) a my sme schopní sa hneď pohnevať, uraziť a nenávidieť. A prečo? Lebo niekto nám niečo povedal.  To dokážeme my ľudia medzi sebou. Ale prečo Boh? Asi preto, lebo Boh nám hovorí pravdu cez Božie slovo, cez prikázania, cez cirkev a udalosti v živote. A my ľudia neradi počúvame pravdu o sebe, lebo to zasahuje do našej slobody. Páči sa mi vyjadrenie o slobode: „je neprítomnosť donucovania: nemusenie robiť to, čo sa nechce, z čoho však nevyplýva smieť robiť, čo sa chce; preto sa pojem slobody odlišuje od pojmu svojvôle.“ Páči sa mi to, že sloboda neznamená, že si môžem robiť čo chcem. A práve tu sa vytvára v človeku nenávisť voči Bohu, lebo sme si pomýlili význam slova sloboda a svojvôľa. Boh nás v našej slobode chráni pred svojvôľou, ktorá nás mnohokrát ženie do pekla. Boh ako Otec sa nechce  pozerať na svoje deti ako končia v pekle, a preto nám hovorí čo máme robiť, aby nás zachránil a priviedol nás domov.

         Len my to veľmi nechceme.

                                        presbyter Lukáš

Christos Voskrese!

Dnes počujeme ako Kristus uzdravil slepého od narodenia. Nádherné je na tom vidieť ako mu Kristus potrie oči blatom a pošle ho umyť sa. A v evanjeliu počujeme ako farizeji vyzvedajú od uzdraveného kto mu to urobil a ako, a neveria mu. Pri tomto evanjeliu mi napadlo slovo -  poslušnosť. Človek – Boh, veriaci – kňaz. Vladyka Milan, košický eparcha, vo svojej kázni povedal:  „Nedávno som bol na lúkach, kde pastier pásol svoje ovečky. Počúval som ho, ako si privoláva ovce k sebe a snažil som sa tým istým spôsobom volať na nich, lebo som chcel vedieť, ako zareagujú. Nemal som úspech, lebo žiadna ovečka na podobné slová povedané mnou, nešla ku mne. A vtedy som si viac uvedomil Ježišove slová: "Moje ovce počúvajú môj hlas..."/Jn 10,27-38/. Dobrý pastier je ten, ktorého ovce rozoznávajú jeho hlas a nepôjdu za iným, lež veria iba svojmu pastierovi. Toto je veľmi dôležité aj v cirkvi, lebo Ježiš svoje podobenstvo o dobrom pastierovi smeroval práve na apoštolov a ich nasledovníkov. Žiaľ dnes je často vidieť, ako sa veriaci vzdialili od svojho pastiera, ako mnohí si hľadajú iných pastierov a skončia v sektách. Je to poľutovania hodné, ale je to tak, a nám vyvstáva otázka - prečo? Je to problém kňaza, alebo veriacich, či čiastočne jedného aj druhých?! Je hlas pastiera - kňaza natoľko "zastretý", že je ťažko rozoznať, čo chce povedať, alebo veriaci - ovečky sú už natoľko zdezorientovaní svetom, že sa v "pravosti" hlasu už ani nevyznajú?! Či už je to tak, alebo onak, je to zlé znamenie, ktoré upozorňuje na potrebu nápravy z jednej i druhej strany. Lebo vždy zostáva platné, že väčšina ľudí sa prispôsobuje tomu, čo sa "nosí" a čo je "in". Ale to, čo práve "letí", ktosi z ľudí vymyslel a viac-menej zo zištných dôvodov uviedol do módy. Kristova náuka nie je "o móde", ale o princípoch pre zmysluplný život, ktorý práve "dobrý pastier" vie uviesť do praxe, ak ľudia počúvajú jeho hlas. Aby ho počúvali, je dôležité, aby mu záležalo na ovciach až tak, že "svoj život položí za svoje ovce" - teda robí všetko pre to, aby rozoznávali pravdu od lži, aj keď ho to stojí veľa.“ Práve v tom to je, slepec veril slovu, ale farizeji, aj keď boli študovaní, nedokázali rozoznať a spoznať pravdu hoci vedeli kde je - Kristus. Prečo? Lebo to nebolo módne počúvať, lebo to by znamenalo zmenu vo svojom živote. A vidím, že je to tak aj v našej cirkevnej obci.

                                        ^{presbyter Lukáš}

^{Christos Voskrese!}

^06.05.2017

^{Drahí bratia a sestry, v dnešnú nedeľu počujeme Ev (Jn 5,1-15), v ktorom Ježiš uzdravuje človeka, ktorý je 38 rokov pripútaný na lôžko. Pri čítaní tohto evanjelia ma zarazili slová Ježiša, ktoré adresuje uzdravenému keď ho neskôr stretne v chráme: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.” Čo mu to vlastne Kristus hovorí? Dobre vieme že hriech je choroba - smrť. Kristus ho varuje, aby si svoj život chránil lebo je zdravý- živý, a preto je potrebné, aby nepáchal hriech, lebo môže prísť niečo horšie. Čo je to horšie? To  je padnutie na úplné dno. Jedna skupina z Walesu, presný názov neviem, spieva v jednej svojej piesni o drogách takto: „Rodičia, nebuďte tolerantní, lebo vaše deti budú drogovo závislé.“ A pri týchto slovách som si to spojil so slovami Ježiša Krista: „Už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ Teda ak my, rodičia, budeme tolerantní voči hriechu, či je ľahký, či ťažký, tak sa to určite prejaví možno nie hneď na našich životoch, ale potom na našich deťoch. Ako v danej piesni, rodičia nemusia brať drogy, no ak nebudú nič robiť proti  drogám a tolerovať ich, odnesú si to ich deti. Tak isto my môžeme zistiť, koľko hriechu tolerujeme v našich životoch. Hriech ma krátke nohy, stále nás dostihne. Preto aj my si vezmime k srdcu Ježišove slová, ktorými upozorňuje a varuje ochrnutého človeka, aby si dával pozor, aby nepáchal hriech a aplikujme tieto slová do nášho života. Lebo ak padneme na samé dno, kto nás vytiahne?} 

   ^{presbyter Lukáš}  

Slava Isusu Christu!

07.04.2017

Drahí bratia a sestry, dnes počujeme vo sv. evanjeliu ako Kristus vstupuje do Jeruzalema a ľudia sa tešia, kladú mu na cestu palmové ratolesti a kričia: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!”  Nebohý metropolita Antonij Surožský napísal, že hlavná téma dnešnej nedele je nedorozumenie. Ale aké nedorozumenie a medzi kým? Keď v deň dnešného sviatku Židia vítajú Ježiša Nazaretského s palmovými ratolesťami, oslavujú ho ako Bohom sľúbeného Mesiáša. Ako vidia Židia svojho Mesiáša? Tým, že ho volajú za svojho kráľa. A čo od neho očakávajú? Po prvé - že vyženie Rimanov a zbaví Židov jarma okupácie. Po druhé - že Židmi za pomoci Božej moci sa ustanoví za vládcu nad svetom a z Jeruzalema budú kraľovať celému ľudstvu. Inými slovami - od Mesiáša očakávali, že so svojou Božskou mocou vstúpi do politiky - a to v prospech svojho vyvoleného židovského národa.

A čoho sa dočkali? Mesiáš nechce vstúpiť do svetskej politiky, naopak prichádza, aby svoj ľud z pod svetského jarma vyviedol: "Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta." Židia sú rozladení, mnohí sa cítia byť zradení. Mesiáš, do ktorého vkladali svoje tajné nádeje, sklamal. A ako sme na tom my? Dnes sme tak isto prišli do chrámu s ratolesťami a spievame Bohu Hosana. Ale aký je náš vnútorný postoj?

Ak hľadíme sami na seba - nakoľko je pre nás dôležitejšie to, čo je telesné, než to, čo je duchovné; nakoľko dávame svoje srdce do vecí svetských ochotnejšie než do vecí nebeských; ako ochotne milujeme, čo je dočasné, a málo milujeme, čo je večné; - máme nejaké oprávnenie k domnienke, že keby sme boli na mieste tých Židov, o ktorých rozpráva evanjelium, my by sme sa zachovali inak?

Mnohokrát sa vyhovárame, že nemáme čas, že: "Som lenivý k modlitbe, som lenivý čítať Sväté Písmo, som lenivý myslieť na Boha". Nie je to ale v lenivosti. Nie, my nie sme leniví! - My Ho proste nemilujeme... My nie sme leniví, pretože na mnoho iných vecí máme dostatok času, energie a sily, na Boha - nám už ale nestačí, lebo naše srdcia sú zaujaté iným. Ak by sa naše srdcia odkryli Bohu, ak by pre nás znamenal niečo podobné, ako znamená pre nás otec a matka, sestra, nevesta, ženích a dieťa, vtedy by o žiadnej lenivosti nebolo ani reči, o žiadnej! Pretože, keď je to potrebné pre naše najmilšie, zabúdame na únavu, chorobu a na všetko ostatné. Zrazu sa v nás odniekiaľ berie bdelosť, stále na nich myslíme, snažíme sa pre nich a sme plní síl. Nie, vec nie je v našej lenivosti! A o to viac sa potom javíme ako dlžníci Bohu, ďaleko viac než ako to rôznymi hriechy pomenúvame: netrpezlivosť, nespokojnosť - to všetko sú plody, to všetko je úroda! Ale hlavný koreň - je naša ľahostajnosť k Nemu... Je ťažko to takto povedať, ale my vôbec nepociťujeme to, že sme stálymi dlžníkmi Boha, ďaleko častejšie v Ňom naopak vidíme nášho dlžníka, ktorému v našom srdci často vyčítame a často priamo do Tváre!

Skúsme si dať v dnešný deň úprimnú odpoveď na otázku: Rozumiem tomu na čo tu prišiel Kristus? A dávam duchovným veciam aspoň rovnakú dôležitosť ako rodine?

presbyter Lukáš

Slava Isusu Christu!

Dnes máme Prvú nedeľu Veľkého pôstu, ktorá sa nazýva Nedeľou pravoslávia (môžeme sa stretnúť aj s názvami Nedeľa ortodoxie alebo Nedeľa o úcte svätých ikon). O akom pravosláví sa tu hovorí? Slovo pravoslávie – z gréckeho orthodoxia – označuje pravú vieru a pravdivé uctievanie Boha. Takže reč nie je o pravosláví v kontexte nášho vnímania (označenie určitej cirkvi) – v nejakom protivenstve ku Katolíckej cirkvi, ale o pravosláví, ktoré bolo jednotné a charakteristické pre celú cirkev, až po rozdelenie cirkvi v 11. storočí. Pravoslávie, ktoré oslavuje táto nedeľa, je pravoslávím všeobecným, ktoré vyznávala celá Kristova cirkev v prvých storočiach v boji proti heréze ikonoborectva. Preto je Nedeľa pravoslávia sviatkom celej cirkvi, východnej i západnej, je radostnou oslavou víťazstva nad ikonoborectvom a inými bludnými náukami.

Laicky by sme mohli povedať, že v dnešný deň nám tento sviatok pripomína, aby sme bojovali o Kristov obraz v našom vnútri a v našom živote. Ako sa spomína v kondáku z dnešnej nedele: „Vtedy vrátil Vládca pôvodnú krásu svojmu obrazu, – ktorý sme v raji poškvrnili.“ Každý z nás sa podobá na Boha, ale hriechom sme tento obraz zničili. Ale aký je ten obraz? Keď sa pozrieme na Krista, aký je: láskavý, dobrotivý, milosrdný, spravodlivý, poslušný svojmu Otcovi, pokorný....a mohli by sme ešte veľa iných vecí vymenúvať. A keď sa na neho pozrieme zistíme, že jedna vec tam chýba a ani tam nikdy nebude, a to je HRIECH. Práve hriech zničil ten obraz Boha v našom živote.

Dnešné pozvanie nás k tomu napáda, aby sme bojovali za obraz, za ikonu v našom srdci a v našom živote. Pôst je čas, kedy sa má človek viac zahĺbiť do svojho vnútra, je to čas, kedy má človek odkrývať veci, ktoré ho ťažia, kedy sa má viac ponoriť do pravdy a kedy má hodnotiť svoj život, no neostávať len pri tom, treba urobiť aj druhý krok, pozývať Boha do svojho života, urobiť mu priestor v našom srdci a nechať sa ním viesť.

Máme na to ideálny čas, lebo je Svätá Štyridsiatnica, ktorá nám dáva priestor na telesný pôst, čo je dočasné zrieknutie sa mäsitých jedál, mliečnych výrobkov, alkoholu a striedme požívanie rastlinných pokrmov. To v človeku umŕtvuje márnu žiadostivosť prieberčivosti, obžerstva a uschopňuje ho pociťovať a prijať Božiu blahodarnú silu. Podstata človeka je duchovno-telesná, a preto aj pôst má dva rozmery: okrem telesného pôstu má každý kresťan konať aj duchovný pôst.

    Duchovný pôst spočíva v odstránení vášnivých myšlienok, citov a ostatných nerestí. Každý kresťan je pozvaný, aby sa viac pripodobnil Bohu, a to práve cez modlitbu, skutky pokory a milosrdenstva. Cirkev odporúča veriacim, aby sa v pôstnom čase intenzívnejšie venovali modlitbe, pôstu a dávali almužnu.

Máme bojovať, lebo bez boja, pokánia, obrátenia niet spásy.

Prajem Vám, aby sme všetci dokázali tento čas využiť.

presbyter Lukáš

^{Slava Isusu Christu!}

 ^{Drahí bratia a sestry, dnes sme v Evanjeliu počuli slová: „Ešte ti jedno chýba. Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.”}

^{Tu sa naskytá otázka: Čo mám predať? Svoj majetok? Veď budem bezdomovec, to chce Boh odo mňa? Nie, to Boh nechce. Ale čo potom mám predať? Tu si treba odpovedať na otázku: Čo je môj majetok? Mojím majetkom sú moje hriechy.  (Hriechom tohto mladíka bolo lipnutie na svojom majetku.) Boh nás dnes pozýva k tomu, aby sme urobili jednu vec, ak chceme ísť za Ním, musíme predať to čo je naše a to: pýchu, tvrdohlavosť, klebetný jazyk, urážlivosť, opilstvo, hnev, tvrdohlavosť voči pravde, domýšľavosť, posudzovanie... A práve to nám kresťanom mnohokrát chýba. Robíme všetko, modlitby, pôst, pokánie, liturgie, sv. spovede, ale zabúdame na jedno, stále si nechávame vo svojom srdci svoj majetok  -  hriech. A to nám bráni, aby sme mohli skutočne nasledovať Krista. A dobre vieme ako dopadol ten mladík. Odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. A mnohokrát aj my odchádzame smutný, lebo sa nedokážeme vzdať svojho majetku -  hriechu. Ale ako to urobiť? Odpoveď nám dáva Evanjelium podľa Mk 8, 22 – 26. „On vzal slepca za ruku, vyviedol ho za dedinu...“ „I poslal ho domov so slovami: „Do dediny nevstupuj a nikomu v dedine o tom nehovor!” A teda máme aj my vyjsť z miesta, kde padáme do hriechu a nevracať sa tam. Lebo ak sa budeme obklopovať vecami, ľuďmi, situáciami, ktoré nás vedú k hriechu, veľmi ťažko sa zbavíme svojho bohatstva. Nevracajme sa na miesta, kde padáme do hriechu.}

^{presbyter Lukáš}