Slava Isusu Christu!

29.08.2021

Drahí bratia a sestry, dnes slávime sviatok Sťatie hlavy svätého Jána Krstiteľa. Poznáme život sv. Jána od mladosti aj poznáme aj jeho posledné okamihy jeho pozemského života. Na živote sv. Jána ma zaujala jeho matka Alžbeta a jej výchova svojho syna.

Od mladosti to sv. Ján nemal jednoduché, ani počas svojho života, ale napriek všetkému čo mu život prinášal, stále ostal verný Bohu. Aká to musela byť výchova matky, ktorá odovzdala živú vieru v Boha svojmu synovi. Nie len v dobrých časoch, ale aj v čase keď mohol byť ticho alebo si zakryť oči a prehliadať hriech, ale on si vybral to druhé.

Jeden príbeh hovorí ako jeden muž v ohni zbadal čiernu zmiju a chcel jej pomôcť. Našiel prvú palicu  a snažil sa na túto palicu nabrať zmiju. Aj sa mu to podarilo, ale zmija zaútočila na neho, uhryzla ho a spadla naspäť do ohňa. No muž napriek tomu, že krvácal, hľadal ďalšiu palicu. Keď to videl jeho kamarát vraví mu: Čo robíš? Veď táto zmija ťa uhryzla, nechaj ju tam, načo ju zachraňuješ? Muž mu na to odpovedá: Áno, zmija má takú podstatu, že útočí, ale moja podstata je pomáhať. 

Tento muž sa nenechal ovplyvniť zlom, ale svoju podstatu lásky si zanechal aj keď krvácal. 

Tento príbeh nám chce povedať, aby sme svoju podstatu Kresťana nenechali vziať zlom, ktoré je okolo nás. 

Aj život sv. Jána  nám ukazuje pevnosť viery bez ohľadu okolností, ktoré sú okolo neho.  Ako túto pevnosť získal?

Keď sa pozrieme na jeho život a na to čo ohlasuje Izraelskému ľudu: Robte pokánie. Práve pokánie - pokora pred Bohom ho priviedla k tomu, že je nám príkladom. Ale kde získal taký vzor nasledovania? Práve v živote svojej matky. 

Preto nebojme sa robiť pokánie, byť pokorní pred Pánom Bohom. 

presbyter Lukáš

         ^{Drahí veriaci! Prestavte si  takú situáciu, že by sa mi ozvali ľudia, ktorí sa chcú sa stať kresťanmi a mňa ako presbytera by sa pýtali akú rodinu by som im odporučil  na to, aby tam mohli ísť bývať na týždeň a na základe  ich svedectva života by sa dozvedeli čo znamená byť kresťanom.}

 ^{A túto otázku vám dávam. Ktorá rodina by sa prihlásila, že vydajú svedectvo kresťanského života, aby sa tá rodina stala kresťanskou rodinou?}

^{V dnešnom evanjeliu počujeme slová: „ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.” Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.”}

^{Na základne svedectva Samaritánky a sily Kristovho slova mnoho ľudí uverilo. Ako by to bolo u nás?}

 ^{presbyter Lukáš}

Buďme zakladateľmi spoločného života I.

^{V minulom čísle som vám písal o tom, aby sme sa snažili  budovať  spoločný život v rodinách aj v cirkevných obciach. Pri tomto snažení si  zrazu uvedomíme, že nie stále to ide a nie každý má o to záujem.  A prečo je to tak? Veď sme kresťania a každého z nás by malo ťahať za Kristom. Svätí otcovia nám na rovinu povedia, aby sme sa zbavili ružových okuliarov. Evanjeliova rada je: „zachovávaj prikázania.“ Kristus bohatému mladíkovi vraví: „Ak chceš  vojsť do života zachovávaj prikázania:“ Na inom mieste hovorí: „Ak ma milujete, tak budete zachovávať prikázania, lebo ten, kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje. Láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania. Jeho prikázania nie sú ťažké. Sv. Teofan Zatvornik píše vo svojom diele, že príkaz na zachovanie prikázania je mnohokrát ignorovaný. Ten, kto sa nazýva kresťanom a patri do Kristovej cirkvi, nie je presvedčivým znakom, lebo nie každý, kto mi hovorí „pane, pane“, vojde do nebeského kráľovstva, iba ten kto plní vôľu môjho nebeského Otca. Nie všetci čo sú z Izraela, sú Izrael. Človek sa môže považovať za kresťana, ale nemusí ním naozaj byť.}

^{A práve nezachovanie prikázaní je ten zlom, kde sa človek sám odčlení od spoločenstva. Nie, že by ho spoločenstvo odmietlo, ale zrazu si človek  uvedomí, že svoje kresťanstvo nemyslí vážne.}

^{Božie prikázania nám ukazujú skutočnú tvár nášho kresťanstva.}

presbyter Lukáš

Buďme zakladateľmi spoločného života

Na ikone máme sv. prepodobného otca Teodóza, vodcu mníchov spoločného života. Tento prepodobný otec žil tak, že sa okolo neho zhromaždilo veľa mužov rôznych národností a títo mnísi mali spoločné stolovanie, majetok, prácu, trpezlivosť, ale veľakrát aj hladovanie.  Tento otec bol zakladateľom spoločného života mníchov, lebo do tohto času každý mních žil osamote. Prečo je dôležité byť spolu? Veď aj Adamovi bolo smutno samému. Keď sa pozrieme na starých ľudí, ktorí sú sami, tak vidíme, že tá samota ich ubíja viac ako choroba. Samota nie je dobrá. Ale v dnešnej dobe diabol robí všetko pre to, aby kresťan bol sám. Lebo ak je človek sám, je jednoduchšie ho zlomiť. Koľko osamelých ľudí máme v rodinách, cirkevných obciach, na pracoviskách. A prečo je to tak? Diabol robí všetko pre to, aby sme  opúšťali spoločenstvo, niekedy myšlienkami: čo sa druhí do mňa starajú, nech sa každý stará sám o seba. Veľakrát nám nepasuje povaha toho druhého, niekedy si myslíme o sebe viac ako sme, alebo sa podceňujeme, sme pyšní a mnoho iného. Zabúdame aj na prvotnú cirkev, tak ako čítame v Božom slove, všetko mali spoločné. Aj prepodobný Teodóz si uvedomoval, že ak sú mnísi sami, tak sú ako ovečky bez pastiera. A  ak sú spolu ako spoločenstvo, tak si môžu navzájom pomáhať, spoločne niesť problémy toho druhého a spoločne sa radovať.  Spoločne môžu prežívať svoj život s Kristom.

Tak ako je v názve toho príspevku, tak aj my buďme zakladateľmi spoločného života, urobme všetko pre to, aby naše rodiny, cirkevné obce boli ľuďmi spoločného života.

presbyter Lukáš