Slava Isusu Christu.

22.09.2019

 Drahí veriaci, dnešné nedeľné evanjelium nám ponúka obraz toho ako sa k nám správa Kristus. Počuli sme ako Kristus prichádza ku Genezaretskemu jazeru, tlačil sa naň zástup, lebo chceli počuť Božie slovo. Aj my prichádzame do chrámu, aby sme počúvali Jeho slovo. A je nádherné ako sa Kristus správa k Petrovi. More je miesto, kde Peter pracuje a breh je priestor jeho osobného života. Boh prichádza k Petrovi a prosí ho, aby trochu odrazil od brehu a tak učil zástup.
Aj k nám prichádza a chce nastúpiť do nášho života (loďky), chce byť súčasťou nášho života v práci aj doma, chce ohlasovať Božie slovo v tých každodenných starostiach a radostiach nášho života.
Veľakrát počujeme a aj hovoríme: keby som mal viac času, tak by som bol aj viac s Bohom. Ale Boh chce, aby sme mu dovolili nastúpiť do našej loďky, aby sme tam boli s ním. Ani Petra neberie preč, ale v jeho každodennej rutine mu ponúka seba. A na Petrovi je nádherná jeho poslušnosť. Dovolil mu, aby nastúpil na loď, a potom aj na jeho slovo spustil sieť do vody.
Nebojme sa pustiť Krista do svojho každodenného života, lebo tam chce byť. Nezatvárajme ho len do chrámu alebo na ten čas keď sa modlíme.
Prajem vám aj sebe, aby sme nemali strach z toho, že Boh chce byť súčasťou nášho života
.


presbyter Lukáš

 

Slava Isusu Christu!

12.09.2019

Drahí veriaci, máme pred sebou  týždeň spojený s krížom.

 Kríž je hrozná vec, lebo poukazuje na to, čo je človek schopný urobiť s druhým človekom, no na druhej strane je požehnaním, lebo aj ukazuje, čo bol schopný urobiť Boh pre človeka. Kríž je znakom Božej lásky k človeku. Kríž je vzácny pre kresťana preto, lebo na ňom trpel  Kristus a zároveň preto, lebo je tým, čo zvíťazilo nad satanom. Povýšenie Svätého kríža je zároveň povýšením Kristovho víťazstva. Cirkev upozorňuje na dôležitosť kríža a na jeho odkaz, ktorý sa nemôže stať iba prázdnym symbolom, ale čaká na to, aby sme objavili jeho silu. Preto sa kríž stáva symbolom našej spásy, s ktorým sa stretávame každý deň, či sme doma alebo cestujeme. Chcieť byť kresťanom, čiže nasledovníkom Krista, nie je možné bez kríža. Veď On jasne povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mk 8, 34)

Aký je postoj súčasného človeka ku Kristovi a ku krížu? Asi najlepšie vystihneme tento postoj, ak povieme, že dnešný človek, globalizovaný človek, nechce ani jedno ani druhé: nechce ani kríž, ani Krista. Alebo inak vyjadrené - chce život bez kríža, bez námah, ťažkostí, bez obety a utrpenia a chce život, do ktorého mu Boh nehovorí, v ktorom nemusí zohľadňovať Kristov príklad a Jeho slovo, v ktorom si jednoducho môže robiť čo sám uzná za vhodné.

Ako sme na tom my?

presbyter Lukáš

 

Slava Isusu Christu!

08.09.2019

    Drahí veriaci, v  nedeľu, keď si pripomíname sviatok Narodenia našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, máme zároveň aj nedeľu pred povýšenim svätého kríža. A v evanjeliu sa píše: "Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna." 
Komentár Jána Zlatoústeho k tomuto textu : Na základe týchto slov mnohí lenivci vo veľkých hriechoch a z prílišnej ľahostajnosti zneužívajú Božie milosrdenstv
o a hovoria „neexistuje peklo, neexistuje trest. Boh nám odpúšťa všetky hriechy." Treba si však uvedomiť, že sú dva Kristove príchody: minulý a budúci. Prvý sa uskutočnil nie preto, aby súdil naše skutky, ale aby odpúšťal. Druhý nie aby odpúšťal, ale aby súdil. O prvom teda hovorí:" neprišiel som svet súdiť" (Jn 12,47), lebo keďže je milostivý, namiesto rozsudku dáva načas odpustenie všetkých hriechov najprv krstom, potom pokáním. Lebo keby to nespravil, všetci bez rozdielu by boli stratení: "Veď všetci zhrešili a chýba im Božia milosť." (porov. Rim 3,23). Aby si teda niekto nemyslel, že hreší beztrestne, dodáva o potrestaní neveriacich: "Kto v neho verí, nie je súdený." Hovorí „kto verí,“ a nie „kto skúma“. Čo však, ak je jeho život nečistý? Pavol veľmi rozhodne prehlasuje, že takí nie sú veriaci. Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami ho popierajú (Tít 1,16). To znamená: kto verí, nie je preto súdený, ale bude znášať ťažší trest za skutky. Pre neveru však trpieť nebude.
    Pri poslednom súde niektorí nebudú súdení a zahynú. O tých sa tu hovorí: "Kto neverí, už je odsúdený." Nebude sa totiž vtedy rozhodovať o prípade tých, čo sa už vzdialia z očí prísneho sudcu s odsúdením svojej nevery. Tí však, čo si podržali vyznanie viery, ale nemali skutky zodpovedajúce tomuto vyznaniu, budú usvedčení na záhubu. Tí, čo neverili tajomstvám viery, nebudú pri poslednom súde počuť sudcovo pokarhanie: lebo vopred odsúdení v temnote svojej nevery si nezasluhujú odsudzujúci výrok toho, ktorým pohrdli. Veď aj panovník vládnuci v pozemskom štáte inak súdi občana, ktorý sa previnil vo vnútri krajiny, a inak nepriateľa, ktorý sa búri vonku. V prvom prípade sa riadi svojimi zákonmi, proti nepriateľovi však vedie vojny, odpláca mu utrpením hodným jeho zloby a nepýta sa, čo sa o jeho zle nachádza v zákone, lebo kto zákonu nikdy nemohol podliehať, ten nemusí zahynúť podľa zákona.
    Alcuin udáva aj dôvod odsúdenia neveriaceho: "Pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. Veď iba v tomto mene je spása. Boh nemá mnoho synov, ktorí by mohli spasiť. Tento je jeho jednorodený a skrze neho dáva spásu."
    Drahí veriaci, toto je pre nás čas kedy sa máme zamyslieť nad tým, ako je to v našom vnútri a s našou vierou. A keď budeme o týždeň vykladať svätý kríž, myslíme na to, že smrť Krista priniesla do nášho života zmysel a spásu.


presbyter Lukáš

Slava Isusu Christu!

03.03.2019

Drahí veriaci, máme poslednú nedeľu pred veľkým pôstom. Od zajtra nám začína veľký pôst. Aj dnes v Božom slove počujeme od Krista poučenie čo máme robiť: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“

Mohli by sme povedať, že počas pôstu máme odpúšťať, máme žiť tak, aby sme sa páčili svojimi skutkami Bohu a nie ľuďom a máme investovať do svojej večnej budúcnosti, nie len do tej dočasnej.

Mohli by sme začať tým prvým, čím začína aj samotný Kristus a to je: Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.

Odpustenie je začiatok každého duchovného diela v našom živote, lebo ak máme vo svojom srdci hriech, zlosť, tam Boh nie je. A ak tam nie je Boh,  kto tam je? Na to, aby sme mohli byť spasení, musíme mať Boha. Ak chceme, aby náš život mal zmysel, potrebujeme Boha. To znamená, že ak chceme s radosťou a s vierou spievať Christos Voskrese a ak chceme, aby tento pozdrav pre nás znamenal zmysel života, musíme odpustiť. Prajem nám, aby tento pôst bol pre nás začiatkom tohto odpustenia a prinavrátenia nášho života k Bohu.

presbyter Lukáš

 

Slava Isusu Christu!

17.02.2019

V dnešnú nedeľu si pripomíname márnotratného syna, ktorý opustil otca, vzal si svoj podiel z dedičstva a odišiel do inej krajiny. Tam ho premárnil až tak, že skončil ako pastier svíň. Toto podobenstvo dobre poznáme a vieme o ňom, že je to obraz milosrdného otca. Bolo povedané aj preto, aby sa hriešnici nebáli, že keď sa obrátia budú im vyčítané ich hriechy a aby si uvedomili, že Boh ich prijme do svojho domu a pripraví pre nich najväčšiu hostinu. Poukazuje aj na tých, ktorí sú rozrušení z ich dobrého údelu, aby ukázalo, že ich bude moriť závisť, no tí, ktorí sa vrátili budú poctení takou slávou, že sa iným stanú predmetom závisti.

          Ale dnes sa nepozrieme na otca, ani na márnotratného syna, ale na jeho brata, syna, ktorý ostal pri otcovi. 

Začnem slovami sv. Teofana Zatvornika: „Človek sa môže považovať za kresťana, ale nemusí ním byť. To vie každý.“

Zaujímavé je na staršom synovi to, že závidí svojmu bratovi, ktorý opustil dom svojho otca, že si užíval život plnými dúškami aj s neviestkami. A on bol doma, pracoval, bol poslušný a nikdy sa ani nezabavil, lebo nechcel prestúpiť otcov zákon. Poviem to inak. Mnohokrát my, kresťania, ktorí plníme Božie prikázania, sedíme v chrámoch v nedele a prikázané sviatky, modlíme sa, závidíme tým ľuďom, ktorí si užívajú život, lebo si povieme, ten ani do cerkvi nechodí a má sa lepšie ako ja.

Ak sa niekto nazýva kresťanom a patrí do Kristovej Cirkvi, to ešte nie je presvedčivým znakom. „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 7, 21) „Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael.“ (Rim 9, 6)

Starší brat napriek tomu, že bol pri otcovi fyzicky,  jeho vnútro bolo úplne inde.

A čo máme robiť, aby sme boli skutočne pri otcovi, nielen tým, že sa modlíme,  navštevujeme chrám, ale aby aj naše vnútro bolo pri otcovi?

Podstata kresťanského života leží v spoločenstve s Bohom, v Ježišovi Kristovi. Svedectvo tohto života, ktoré je viditeľné alebo môže byť v nás vnímané je vrúcnosť aktívneho nadšenia páčiť sa Bohu kresťanským spôsobom, s úplnou sebaobetou a odmietnutím všetkého, čo sa mu protiví. Keď nastane takýto zápal, vtedy začína kresťanský život.

Teraz si možno poviete: To nie je pre nás, ale pre nejakých kňazov alebo mníchov. Ale to sa mýlite, lebo toto je aj pre vás, pretože aj vy ste kresťania.  Tak ako sa to zdá ťažké pre vás, tak ťažké je to aj pre kňazov, mníchov. Jedine v Kristovi to dokážeme. V MODLITBE, POKORE, LÁSKE, RADOSTI, DOBROTE, VERNOSTI,  MIERNOSTI, ZDRŽANLIVOSTI a CHCENÍ.

Drahí veriaci, nebuďme ako ten starší brat, ktorý síce je pri otcovi, ale jeho vnútro je plné nelásky, neodpustenia, zatvrdlivosti a  závisti.

presbyter Lukáš

 

Slava Isusu Christu!

Drahí veriaci, rok 2019 je pre cirkevnú obec Petrová veľmi významný, lebo chrám prepodobnej matky Paraskevy oslavuje dvestoročnicu. Položil som si otázku, aké akcie dáme na tento rok pre nás, aby sme si uvedomovali čo sa deje a aby sme sa pripravili na vyvrcholenie tejto dvestoročnice na chrámový sviatok. Ako som tak rozmýšľal, uvedomil som si, že môžeme mať nádherné akcie, môžu tu chodiť rôzni kňazi, môžu mať krásne oslovujúce kázne, ale ak my budeme svoje náboženstvo žiť bez Svätého Ducha, svoje kresťanstvo bez Krista, budeme odpúšťať bez pokánia, je to pre nás veľké nebezpečenstvo. A preto ak chceme, aby tento rok bol iný ako ostatné, je veľmi dôležité, aby sme skutočne prijímali aj Božie požehnanie z tejto našej významnej udalosti, aby sme si dali predsavzatie modliť sa.  A možno sa pýtate prečo toto? Použijem slová archimandritu Efrema, ktorý hovorí: „Modlite sa, lebo modlitbou získavame Božiu prítomnosť v našom živote. A túto prítomnosť nám nikto nemôže ukradnúť.“

Je tu ešte jedna podstatná vec, ako sa modlime v modlitbe Otče náš: „odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame.....“ Kde je odpustenie, tam je Kristus. Kde niet odpustenia, tam niet Krista. Preto urobme prvý krok k lepšiemu roku, odpusťme svojim vinníkom, urobme preto všetko čo je v našich silách, aby sme sa nehnevali a aby sa aj druhí nehnevali na nás.

Prajem Vám aj sebe, aby sme rok 2019 prežili v odpustení, s modlitbou na perách a v srdci a aby sme žili svoje kresťanstvo s Kristom.

 

presbyter Lukáš