Gréckokatolícka cirkevná obec Petrová
Slava Isusu Christu!
02.12.2018
Milujeme sa navzájom? Áno, milujeme tých, ktorí sa nám páčia. Ale sme pripravení prijať obtiažneho a neznesiteľného človeka?
Spomínam si na jednu starú farníčku, ktorá za mnou kedysi prišla a povedala mi: "Otče Antonia, ako dlho máme ešte znášať v chráme istú ženu? Nemôžete ju vyhnať? Bráni nám, aby sme sa v tichosti modlili. "
Odpovedal som: "Buďte trpezliví. Časom sa upokojí a zmení. "
"A ako dlho mám čakať?"
Odpovedal som: "Prvých dvadsaťpäť rokov to bude ťažké..."
A tak sa aj stalo. Po dvadsiatich piatich rokoch sa s touto ženou dalo oveľa ľahšie vychádzať.
Ale na takéto veci musíme byť pripravení. Veď Kristus prišiel, aby túto neznesiteľnú ženu spasil. Ak by každý bol skvelým a svätým stvorením, a to vrátane mňa i vás, nebolo by potrebné, aby sa Kristus vtelil a zomrel na kríži. Prišiel práve kvôli tomuto človeku, a nie kvôli mne, ak by som sa už naozaj cítil tak úžasným... metropolita Antonij Surožskij
Drahí bratia a sestry, každý človek je inej povahy a nie s každým človekom si povahovo sadneme, ale nás kresťanov spája láska ku Kristovi a to čo nás učí: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. Toto je prvé a najväčšie prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“
Drahí veriaci, žime takto medzi sebou.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
18.11.2018
Drahí veriaci, počujeme slová: „premýšľal a hovoril si: Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť úrodu.“ A možno sa pýtame: Čo by mal robiť tento človek? Odpoveď nám dáva sv. Bazil: Je jasné, že mal povedať: otvorím sýpky a zavolám núdznych. No on nemyslí na to, ako by rozdelil, ale ako by zhromažďoval; nasleduje totiž 18. verš, potom si povedal: Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky. Dobre robíš: veď sklady nespravodlivosti sú hodné, aby sa zničili: rozbi sýpky, ktoré nikomu nedali útechu. Dodáva: postavím väčšie. No ak aj tieto naplníš, vari ich znova zrúcaš? Čo je hlúpejšie než donekonečna sa namáhať? Ak chceš, tvojimi sýpkami sú domy chudobných. Povieš však: komu krivdím, keď si nechám, čo je moje? Veď aj nasleduje a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Povedz mi, aký tvoj majetok? Odkiaľ si ho vzal a priviedol k životu? Keď niekto príde do divadla ako prvý a bráni dívať sa ostatným, a tak si privlastní, čo je určené na spoločný úžitok, takí sú aj boháči, ktorí si obsadili spoločné veci a považujú ich za svoje. Veď keby si každý vzal dostatok toho, čo potrebuje, a zvyšok by nechal núdznemu, nebolo by boháča ani chudáka.
Keby sme takto žili aj ostatní, mocní tohto sveta, no keby každý z nás začal od seba a dokázal by sa podeliť z toho čo mu Boh nadelil, ako by sa nám žilo? Terajší spôsob života nás však učí mať viac a viac a nech sa každý stará sám o seba. Buď sebec, nestaraj sa o iných, ži len svoj život.
Drahí veriaci, ale my kresťania nemáme byť takí, máme byť ľudia plní lásky, ktorí otvárajú svoje sýpky pre druhých.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
04.11.2018
Drahí veriaci, počúvame a azda aj hovoríme, že tento svet je plný nepokoja, nelásky, atď. Ale pritom nemusíme vravieť tento svet, ale povedzme si naša dedina, mesto sú nepokojné, rozhádané, naše rodiny, manželstvá, súrodenci nemajú lásku a pokoj medzi sebou. Prečo je to tak? Odpoveďou môže byť, že v našich srdciach nám chýba pokoj, láska, úcta, pokora a mohli by sme pokračovať. Dnes počujeme v Božom slove: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ Dnes nám Boh vraví, aby sme šírili pokoj, aby sme boli my, ktorí sa nazývame kresťanmi, šíriteľmi tohto pokoja do svojich manželstiev, rodín, dedín, miest a krajín sveta. A ako na to? Boh nám dáva odpoveď. Máme sa stať blahoslavenými. Blahoslavení znamená: hodní úcty, šťastní, povýšení. Pseudo-Chryzostom hovorí: Šíriteľmi pokoja pre iných sú nielen tí, čo v pokoji uzmierujú nepriateľov, ale i tí, čo nepamätajú na zlá a milujú pokoj. Blažený pokoj, ktorý je uložený nielen v slovách, ale i v srdci. A tí, čo milujú pokoj, sú synmi pokoja. Ambróz nám radí ako to dosiahnuť: Keď si vyprázdniš vnútro od každej poškvrny hriechu, aby z tvojich nálad nevychádzali nezhody a spory, začni s pokojom u seba, aby si potom niesol pokoj aj iným.
Naše srdcia majú byť vyprázdnené od hriechu, od každej zlej nálady, nezhody, sporu. Len ak toto nebudeme mať vo svojom srdci, potom sa môžeme nazývať Božími synmi a dcérami. Človek, ktorý vážne berie svoju vieru, každý deň otvára svoje srdce pre Krista, snaží sa vymazať hriech okolo seba, žije sviatostným životom a nezotrváva v hriechu. Každý deň berie ako nový začiatok života s Kristom. Až vtedy môže prichádzať pokoj do nášho srdca a až potom tento pokoj môžeme dať druhým.
Drahí veriaci, pracujme na sebe, lebo naša namáha prinesie ovocie nie len pre našu spásu, ale aj pre druhých, ak im ukážeme, že sa to dá.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
23.09.2018
Drahí veriaci, dnes si Kristus vyberá nás ako loď, z ktorej chce vyučovať druhých a zároveň aj pozvať k sebe. Dávame mu seba, veď sme prišli do chrámu, prijímame jeho samotného. Dnešné evanjelium pokračuje ďalej: „Zatiahni na hlbinu a spustite vaše siete na lov!” Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.” Vieme ako to skončilo. Práve to je dôležité v živote Petra. Nie to, že požičal svoju loď na vyučovanie, ale to čo ho zmenilo bolo, že urobil niečo čo bolo proti jeho logike, chápaniu a zdravému rozumu. Urobil krok viery. To je odkaz aj pre nás. Nie len prepožičať svoje vnútro pre Krista, ale dať mu ho. To urobil Peter keď spustil siete na lov. Nie len si povedať: áno Kriste, to dobre hovoríš, ale treba urobiť aj čin. Boh ma učí miluj svojho nepriateľa a ja to urobím. Hovorí mi do nejakej dôležitej situácii v živote zostaň verný a ja to urobím. Lebo my mu povieme áno, Bože, ale keď príde daný okamih, kde sa má ukázať naša viera, ako sa zachováme? Peter mohol povedať Kristovi nespustím siete, lebo to nemá logiku. Ja som rybár a viem kedy mám chytať ryby, nie ty tesár. Ale on to neurobil. Počúvol ho, a pritom riskoval svoje meno. Ale to že mu ostal verný aj v takej situácii, Boh nielen, že ho nezahanbil, ale urobil mu aj reklamu. A hlavne Peter uveril, že on je ten Mesiáš. Aj my dajme Bohu nielen svoje srdce, ale celý svoj život, svoje bytie.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
09.09.2018
Drahí veriaci, dnešnú nedeľu si pripomíname svätých a spravodlivých Božích predkov Joachima a Annu. A v evanjeliu sa píše: „Nik nezažne lampu a neprikryje ju nádobou, ani ju nepostaví pod posteľ, ale postaví ju na stojan, aby tí, čo vchádzajú, videli svetlo.“( Lk 36. začalo (8, 16 – 21) Kto je tá lampa? Mnoho ľudí, aj veriacich si povedia: Tá lampa čo má svietiť sú biskupi, kňazi, rehoľníci. Ale zabúdame pritom, že každý človek, ktorý je pokrstený sa stáva takouto lampou, ktorá má svietiť v tomto svete morálnym, dobrým, spravodlivým, láskavým životom. Ale čo sa deje keďže sa nepokladáme za túto lampu? Žijeme si ako chceme. A keď sa niečo deje v našich životoch alebo v spoločnosti, vinu hodíme na iných, lebo oni mali byť tým svetlom, nie my. Na konci evanjelia je napísané: „Dávajte teda pozor, ako počúvate, lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, o čom si mysli, že má.” Tieto slová sú dôležité, lebo zvonku má byť vidieť pravdu z našich slov. Svedectvo sa zakladá na pravde. Ak neoslovujem druhých nie som zapálený. Medzi životom a ohlasovaním je prepojenie. Ak je moja viera pravá, tak aj moje ohlasovanie dáva svetlo. Jeden problém ohlasovania je svedectvo života. Ak môj život je zlý, Božie slovo to nezmení, lebo ono je semeno dobra, ale môj život hádže zlé svetlo na toto slovo. Ja som tá lampa, ktorá ukazuje na Krista. Ale či pozitívne alebo negatívne, to závisí na mojom živote. Žime a počúvajme tak, aby sme svietili a ukazovali na Krista – pozitívne.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
29.07.2018
Drahí veriaci, máme za sebou už polovicu leta a pre nás gréckokatolíkov prichádza mesiac odpustových slávností. 05.08. – Litmanová, 12.08. – Šašová, Klokočov, 19.08. – Ľutina, 26.08. - Čirč. Mnohí z nás zaiste navštívime aspoň jedno z týchto našich pútnických miest. A pri týchto púťach budeme kazateľmi povzbudzovaní, aby sme vydávali svedectvo kresťanského života. A mnohí si možno aj povedia, že sa budú snažiť žiť inak ako doteraz. Ale čo sa stane keď prídeme domov? Každodenný stereotyp, povinnosti nášho života v nás udusia to prvotné „áno“ pre nový život. Mnohí duchovní otcovia hovoria, že musíme žiť jednoduchšie. Čo to znamená? Pozrime sa na svoje životy, koľko povinností, koľko záľub, koľko iných aktivít máme. A to spôsobuje, že náš život je zložitý, a preto nemáme čas na zmenu svojho života. Zjednodušme svoje životy a zrazu budeme mať aj čas na Boha - na zmenu svojho života. Ale ako to urobiť? Sadnime si doma, zoberme papier, napíšme tam všetko, čo robíme (záľuby, aktivity...) a vzdajme sa dvoch tretín. A zrazu bude náš život jednoduchší, zrazu budeme mať aj čas na rozhovor s Bohom, aj na zmenu života. A naše áno bude zrazu aj uskutočniteľné. Aj ten čas odpustových slávností bude prinášať ovocie. Semienko zasiate na odpustovej slávnosti prinesie aj ovocie. My mu však musíme pripraviť podmienky na rast v našom srdci aj v živote.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
14.07.2018
Drahí veriaci, veľakrát sa aj medzi nami schyľujeme k posudzovaniu buď v chráme alebo mimo neho. A je to veľmi zlé, lebo to neodzrkadľuje to, komu patríme a kam spejeme.
Nedávno som čítal knihu Nesvätí a svätí. Na jednej strane bolo napísané, že práve takí nesvätí a svätí tvoria cirkev, aj tú našu. A mnohí majú ďaleko k tomu, aby boli vyhlásení cirkvou sa svätých. Ale pred rozdávaním prijímania na sv. Božskej liturgii počujeme slová od presbytera: „Sväté svätým!“ To znamená, že Kristovo telo a krv budú v tú chvíľu prijímať svätí ľudia. A kto to je?
To sú tí, ktorí sa práve nachádzajú v chráme: presbyter, ľudia, deti, ktorí sem prišli s vierou a čakajú na prijímanie. Vždy sú to verní kresťania, ktorí smerujú ku Kristovi. Ľudia, ktorí tvoria pozemskú cirkev, sú napriek všetkým svojim slabostiam a hriechom u Boha svätí. Aj v našom malom spoločenstve sa nachádzajú takí ľudia. A preto nepozerajme sa jeden na druhého čo kto má, kto mi čo spravil alebo ako ma urazil, pohrdol mnou, ale pozerajme sa na seba a na ľudí, s ktorými tvoríme túto cirkev očami Krista, ktorý sa napriek našim slabostiam a hriechom na nás pozerá ako na svätých.
Preto nechajme svoje predstavy a začnime seba vnímať ako veľmi dôležitý článok v miestnej cirkvi. Nebuďme nezapojení do diania v živote cirkvi, lebo sa hanbíme, že nie sme dokonalí. Prijmime Kristove slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení,“ za svoje. Ak toto urobíme, nemusíme sa báť, že nás niekto odmietne alebo nami bude pohŕdať. A aj keby, keďže človek je slabý, uvedomme si ako nás Boh vníma v chráme: „ Sväté svätým!“
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
29.06.2018
Zaiste poznáme mnohé sláve osobnosti ľudských dejín. Niektorí obohatili svet svojimi vynálezmi, iní svojim umením, ďalší svojou službou v sociálnych oblastiach života. Dnes oslavujeme dve slávne osobnosti cirkvi - sv. apoštolov, mučeníkov, Petra a Pavla. Keď si uvedomíme ten veľký časový úsek, ktorý nás delí od ich života, môžeme si dať otázku: „Môže príklad tejto dvojice ešte nejako obohatiť život dnešného človeka?“
Odpoveď: „Áno!“ Ak by nám svätý Peter a svätý Pavol zanechali nejaký vynález, ten by už bol dnešnou technikou dávno prekonaný a zabudnutý. Keby nám zanechali nejaké umelecké dielo, dnes by bolo azda vystavené v nejakom múzeu, ale nijako by neovplyvňovalo život ľudí. Ale apoštoli nám zanechali príklad viery, ktorý je živý a aktuálny i pre človeka súčasnosti.
Pozerajme sa teda na svätých apoštolov Petra a Pavla s túžbou nakaziť sa ich vierou, láskou a vernosťou Kristovi.
Toto uvažovanie nad príkladom ich života je veľmi prospešné. V súčasnosti je totiž veľmi ľahké podľahnúť pokušeniu prijímať davové riešenia, nechať sa strhnúť a niesť davom. Je to jednoduchšie, než namáhavo hľadať pravdu, nájsť ju a verne sa jej pridržať. Kristus však nedáva prednosť davu pred samotným človekom. Jeho náuka neoslovuje davy, ale každého jednotlivca zvlášť. Ku každému prichádza s ponukou spásy, od každého očakáva osobné rozhodnutie.
Keby sv. Peter na túto ponuku odpovedal: „Ja si myslím, že na tom niečo je,“ a neišiel by za tým, možno by svoj život dožil v pokoji ako skúsený rybár. Ale nikdy by sa nestal Petrom - Skalou. Peter sa však rozhodol pre Krista. Keď sa Ježiš Kristus po svojej reči o eucharistickom chlebe pýta Dvanástich: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter za všetkých: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“(Jn 6,67-69)
Keby si svätý Pavol pri Damašku povedal - to, čo som zažil, je proti zdravému rozumu i proti všetkým doterajším názorom, to sa nikdy nemôže presadiť - mohol to azda v budúcnosti dotiahnuť až na člena veľrady, ale nikdy by nemohol povedať: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ (Flp 1,21)
Obidvaja si zvolili Krista a ostali mu verní vo viere a láske i napriek mnohým ťažkostiam a skúškam. Túto vernosť potvrdili svojou mučeníckou smrťou v Ríme.
Kristova ponuka spásy je dnes adresovaná nám. Každému jednému celkom osobitne. Je to rysom Božej lásky. Boh sa celkom osobitne približuje ku každému z nás a hovorí: „Chceš ísť za mnou?“ Zaiste sa nás už táto otázka dotkla či už pri čítaní Svätého písma alebo pri počúvaní homílie. Možno, že sme si ju nevšimli, možno, že sme odložili odpoveď do neurčitej budúcnosti, možno, že sme sa aj báli povedať rozhodné „áno“. Ale dnes, posilnení príkladom svätých apoštolov Petra a Pavla, môžeme dať jasnú odpoveď: „Áno, Pane, chcem ísť za tebou!“ A to takú rozhodnú, ako keď niekto za sebou spáli všetky mosty, aby sa nemohol vrátiť.
Zaiste takéto rozhodnutie prináša so sebou nejaké straty. Zmaria sa azda naše plány a zámery do budúcnosti, ak sa nezhodovali s Božou vôľou. Stratí sa však i neistota, stratí sa strach a váhavosť. Stratíme svoju identitu s davom a jeho myslením. To azda môže viesť k nepríjemným stretom, ale tí, ktorí stoja na strane Pravdy, budú nakoniec víťazi.
Pozrite sa. Za kňazom prišla žena v stredných rokoch. Bola to vzorná matka troch dospievajúcich detí. Bola znovu tehotná. Problém bol v tom, že v prvých týždňoch tehotenstva, nevediac o ňom, užívala v chorobe silné lieky. Lekár jej s istotou tvrdil, že to bude mať vplyv na dieťa, že sa narodí s nejakou vadou. Priam na ňu tlačil, aby dala súhlas k prerušeniu tehotenstva.
Doma tiež nenašla podporu. Manžel síce nič nepovedal, ale z jeho správania usúdila, že zrejme súhlasí s lekárom. Jej matka ju na prerušenie tehotenstva priamo navádzala tvrdiac, že je to hanba, aby teraz v rokoch mala ešte dieťa a k tomu ešte keď bude postihnuté. Na faru zašla poradiť sa, čo má robiť. Rozhovor bol dlhý. Kňaz ju povzbudil k dôvere a k viere. Vysvetlil jaj vážnosť situácie. No žena sa akosi nemohla rozhodnúť. Preto jej kňaz povedal: „Choďte domov a všetko si ešte raz uvážte. Modlite sa, i ja sa budem za vás modliť, a potom sa rozhodnite.“
Po dvoch dňoch ju kňaz stretol na ceste do chrámu. Už nebola zarmútená ani utrápená. Bola šťastná. Povedala: „Rozhodla som sa. Chcem ostať verná Kristovi. To dieťa si nechám! Je zvláštne akú radosť prežívam po tomto rozhodnutí.“
Keď prišiel čas, porodila zdravého, krásneho chlapca, napriek „istote“ lekára, že bude postihnuté.
Nuž, nechajme sa nakaziť vierou, láskou a vernosťou svätých apoštolov Petra a Pavla, aby sme sa rozhodli pre Krista a vytrvali v tomto rozhodnutí až do smrti. Amen.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
17.06.2018
Drahí bratia a sestry, pri dnešnom evanjeliu ma jedna veta pozastavila a v mojom vnútri vyvolala jednu otázku. „Takú vieru som nenašiel ani v izraelskom ľude.“ Ako som na tom ja a ako sú na tom veriaci? Koľko rokov chodíme do chrámu, koľko rokov niektorí pristupujú k sviatostiam, svoje deti dávame pokrstiť, na koľkých púťach sme boli, koľko chrámových sviatkov sme prežili, koľko kázní sme počuli, koľko povzbudenia a napomenutia sme počuli, koľko Božieho požehnania sme dostali cez duchovného otca. A mohol by dnes Kristus povedať: Takú vieru som nenašiel ani v slovenskom národe? Ako je to s nami? Koľkí nepristupujeme k sviatostiam, koľkí páchame tie isté hriechy, koľkí zotrvávame v hneve, urážkach, tvrdosti svojho srdca, koľkí sa skrývame a odchádzame do anonymity, nechceme s nikým nič mať, ani s Bohom. Prečo je to tak? Za tým sa môže skrývať mnoho odpovedí: strach z nepochopenia kresťanského života, väčšia láska k tomuto životu ako k tomu večnému...
Ale asi to podstatné je naša viera. Vieru sme dostali ako dar, no o tento dar môžeme prísť. A preto je veľmi dôležité, aby sme si ho chránili, aby sme sa o neho starali, lebo tento dar nám môže prinášať 5%, 20%, 50%, 80% alebo 100% ovocia. A to záleží len na nás. Ale ako sa o tento dar treba starať? Na začiatok len použijem slová z Božieho slova: modlitba, pôst a almužna. A ak to budeme robiť s Bohom, tak nás tieto naše skutky budú viac a viac priťahovať k Bohu, viac si budeme klásť otázky o našom živote a naše vnútro a život sa bude meniť na Boží život.
Prajem sebe aj vám, drahí veriaci, aby sme od Krista počuli tieto slová: Takú vieru som nenašiel...
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
03.06.2017
Drahí bratia a sestry, z dnešného Božieho slova ma oslovilo ako Kristus vraví Petrovi a jeho bratovi Andrejovi: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.” Oni hneď zanechali siete a išli za ním.“ A práve to, že oni ho počúvli ma veľmi oslovilo. Lepšie povedané zarazilo. Dvaja muži sú schopní počúvať a sú ochotní byť poslušnými. A je zaujímavé, že oni boli starší ako Kristus. A napriek tomu sú schopní ho počúvať. Práve táto vlastnosť je mnohokrát kameňom úrazu nás veriacich. Akáže poslušnosť. Keď sa pozrieme na Krista, tak on skrze poslušnosť k svojmu otcovi zomiera na kríži, lebo tak to chcel Otec – Boh. Veď sám vraví: „"Veru veru, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn.“(Jn5,19)
A práve aj sám Kristus ukazuje, že táto vlastnosť je veľmi dôležitá pre našu spásu. Ale komu máme byť poslušní? Na prvom mieste je to Boh - Otec, a potom je to môj duchovný otec. A tak isto duchovný otec je poslušný svojmu vladykovi a samotnému Bohu. A práve dôvera a poslušnosť sú hlavné pravidlá komunikácie východného kresťana so svojím duchovným otcom. A to je aj v dnešnej dobe veľký problém, že nikto nechce počúvať a dôverovať svojmu duchovnému otcovi. A to aj na strane ľudí, aj na strane kňazov.
Ale dnešné evanjelium nás vyzýva k tomu, aby sme to zmenili. Aby sme budovali dôveru a poslušnosť voči svojmu duchovnému otcovi, lebo to je znakom toho, že kráčame tým správnym smerom – k spáse.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
27.05.2018
Drahí veriaci, dnes slávime nedeľu Všetkých svätých. Možno si poviete: Veď my nie sme svätí a život svätých bol jednoduchší. Oni dokázali žiť sväto, my nie, lebo máme svoje problémy, svoje hriechy, nedokonalosti a my nedokážeme žiť ako oni. A preto nám možno táto nedeľa nemusí nič priniesť do nášho života. Áno, keď čítame životy svätých, tak mnohokrát je už napísané ako dokázali zvíťaziť nad pokušením. Preto si povieme, že oni boli iní, lepší. Ale zabúdame na to, že aj oni boli z mäsa a kostí, každý z nich mal svoje problémy a slabosti, aj oni padali do hriechov. Ale tá veľkosť bola v tom, že keď spadli tak robili všetko preto, aby zvíťazili nad pokušením. No na to, aby zvíťazili, potrebovali veľa modlitieb, pokánia a sebazapierania. To je ich svätosť. A práve to si dnes môžeme uvedomiť, že aj my sme pozvaní k svätosti, to znamená - premáhať sa, modliť sa, robiť pokánie a robiť pre to všetko, aby sme do pokušenia nespadli. Na to nepotrebujeme žiť na púšti, v monastieri alebo na stĺpe. Toto môžeme žiť vo svojom manželstve, v rodine v práci. V pondelok nám začína pôst Petrovka, a preto využime aj túto príležitosť k svätosti, k modlitbe, k pokániu a sebazapieraniu, ktorú nám ponúka cirkev, aby sme dosiahli to na čo sme boli stvorení a to je - byť svätí.
Predpis na pôst: Pondelok : varené bez masti (olivový olej použijeme)
Utorok, štvrtok, sobota a nedeľa : môže sa jesť ryba
Streda a piatok: suchá strava (nič varené)
Celý pôst sa neje nič živočíšne, výnimka je ryba.
Prajem Vám, aby ste tento pôst prežili v modlitbe, pokání a sebazapieraní.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
10.05.2018
V dnešný sviatok Nanebovstúpenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista sa na večierni spieva stichira: „Keď si, Kriste, prichádzal z Olivovej hory, * vítali ťa nebeské mocnosti. * Žasli nad tvojou slávou a navzájom sa pýtali: * „Ktože je ten, čo prichádza?“ * Druhí im odpovedali: * „To je mocný Vládca, * neprekonateľný v boji, * skutočný Kráľ slávy.“ * „A prečo má červené rúcho?“ * „Lebo prichádza z boja, v ktorom prelieval krv svojho tela.“ * Potom si, Pane, zasadol po pravici Otcovej velebnosti * a zoslal si nám svojho Svätého Ducha, *** aby nám pomáhal a spasil naše duše.“
Práve slová: „prečo má Boh červené rúcho? Lebo tak miloval človeka, že bol ochotný bojovať za nás s démonom, bol ochotný prelievať krv za nás,“ ukazujú nám ľuďom jeho lásku k nám. Nie sú to len slová, ale je to skutočnosť, ktorá sa sprítomňuje a deje na každej liturgii. A práve to je ohromujúce, že Kristus na každej liturgii zostupuje do „arény“ a bojuje za nás, za našu spásu s démonom, prelieva svoju krv, aby sme mohli žiť večne.
Je to pre nás čas na zastavenie a rozmýšľanie ako sa nás táto Kristova láska dotýka, ako nás mení, čo táto láska pre nás znamená a čo nám prináša do nášho každodenného života.
presbyter Lukáš
Slava Isusu Christu!
V dnešný sviatok Nanebovstúpenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista sa na večierni spieva stichira: „Keď si, Kriste, prichádzal z Olivovej hory, * vítali ťa nebeské mocnosti. * Žasli nad tvojou slávou a navzájom sa pýtali: * „Ktože je ten, čo prichádza?“ * Druhí im odpovedali: * „To je mocný Vládca, * neprekonateľný v boji, * skutočný Kráľ slávy.“ * „A prečo má červené rúcho?“ * „Lebo prichádza z boja, v ktorom prelieval krv svojho tela.“ * Potom si, Pane, zasadol po pravici Otcovej velebnosti * a zoslal si nám svojho Svätého Ducha, *** aby nám pomáhal a spasil naše duše.“
Práve slová: „prečo má Boh červené rúcho? Lebo tak miloval človeka, že bol ochotný bojovať za nás s démonom, bol ochotný prelievať krv za nás,“ ukazujú nám ľuďom jeho lásku k nám. Nie sú to len slová, ale je to skutočnosť, ktorá sa sprítomňuje a deje na každej liturgii. A práve to je ohromujúce, že Kristus na každej liturgii zostupuje do „arény“ a bojuje za nás, za našu spásu s démonom, prelieva svoju krv, aby sme mohli žiť večne.
Je to pre nás čas na zastavenie a rozmýšľanie ako sa nás táto Kristova láska dotýka, ako nás mení, čo táto láska pre nás znamená a čo nám prináša do nášho každodenného života.
presbyter Lukáš
|
Úvodná stránka | Mapa stránok | RSS | Tlač |
|